Čo bolo predtým ( Môj plán a jeho uskutočnenie )

Takže som vyštudovaný geodet, ak sa to tak dá nazvať, no od samého počiatku chápania samej seba, som presne vedela akým smerom by som sa chcela uberať, čo by som chcela v budúcnosti robiť a hlavne čo by som chcela študovať. Chcela som byť zdravotná sestra, no v období dospievania, možno to mnohí z Vás poznajú, rodičia zohrávajú tú dôležitú úlohu, rodičia sú tí, čo nám chcú dobre, tí čo nám chcú zabezpečiť perspektívnu budúcnosť a uplatnenie sa na trhu prácu. No a ako zdravotná sestra v tom období, teda nielen v tom, ale aj dnes, sa mnoho nezarába, a ako 14 ročnú ma jednoducho a bez váhania prihlásili na stavebnú školu a keďže som sa tam nedostala tak som nastúpila do deviateho ročníka základnej školy, boli sme tá prvá vlna ktorú to zasiahlo. Ešte stále som vedela čo chcem robiť, čo ma baví a že to naozaj chcem. No presviedčanie o tom, že ma práca zdravotnej sestry bude baviť, že to chcem a že chcem pracovať s ľuďmi, bolo úplne márne a zbytočné. Dodnes si pamätám ako mama, v škole pred mojou výchovnou poradkyňou roztrhala prihlášku na zdravotnú a spolu vypísali prihlášku na geodetickú školu, ako som po ceste domov v autobuse plakala, ako strašne som ju nenávidela že mi nedovolí realizovať moje plány a sny. No a tak som sa na tú Geodéziu dostala, samozrejme, že som netušila ako 15-ročná do čoho to vlastne idem, o čo tu vlastne kráča, ale sen o pomoci iným ma neopúšťal celé štyri roky, bolesti a trápenia sa zo školou ktorá ma absolútne nebavila a kde som stratila akékoľvek ilúzie o tom, že rodičia mi naozaj chcú dobre. Prvý ročník strednej prebehol ako voda, ani som si neuvedomila ako, ale bolo to celkom v pohode, je pravda že ma predmety absolútne nebavili, ale učila som sa už len z toho dôvodu, že som sa bála rodičov. Keď som však nastúpila do druhého ročníka, ani neviem presne kedy sa to stalo, ten čas, keď som si uvedomila že ma ešte čakajú dlhočizné tri roky učenia sa niečoho čo bolo pre mňa absolútne nudné, zmocnila sa ma bezmocnosť a bolesť. Smútok, ktorý ma opantal na neuveriteľne dlhú dobu, a tu zrazu, kde sa vzala tu sa vzala ponuka úniku z reality, tak bolestnej, že som si nevedela predstaviť nič iné ako to naplno využiť a utiecť od problémov ktoré som už vtedy v škole mala. A tak sa mi dostali do rúk, malé biele krúžky ( lieky ako diazepam, rohypnol, oxazepam atď ), ktoré mi ku koncu druhého ročníka spôsobili stratu na váhe asi 20 kg, čo je síce pozitívne, pretože som nikdy štíhla nebola, ale zároveň ma uviedli do kruhu v ktorom som sa točila celý tretí ročník na strednej, začalo blicovanie, klamanie, a stále viac a viac prehlbujúca sa depresia s úmyslom na samovraždu. V tomto okamihu keď už som permanentne cez prestávky v škole plakávala a nielen cez prestávky, samozrejme ak som v tej škole bola, prišla záchrana v podobe kamarátky ktorá študovala medicínu, ktorá mi neskutočne pomáhala, držala nad vodou, ako sa hovorí. No v mojej už vtedy chorej hlave sa zrodil jeden úžasný plán, a to presne po skončení tretieho ročníka, ktorý som ledva, ledva preliezla že, keď už nemôžem pracovať a robiť to, čo ma baví a čo som robiť chcela, chcem to zažiť aspoň z tej druhej stránky, ako pacient, lenže ako? Ako sa dostať do nemocnice keď som v úplnom fyzickom poriadku, mám sa nechať zraziť autom, a spôsobiť tým niekomu problémy?! V tom období už rodičia vedeli ako veľmi trpím tým že musím študovať to čo študujem, mama tisíckrát oľutovala že mi nedovolila robiť čo som chcela, a aj napriek tomu sa všetci tvárili že sa nič nedeje, chodila som na psychoterapiu, no neustále mi bolo vyčítané zo strany rodičov, že načo tam vlastne chodím, načo?! Veď nie som blázon. No vnútorne som nesmierne bolestivo umierala a strácala akúkoľvek nádej že môj život bude raz fajn, pretože keďže geodéziu nikdy robiť nebudem, nenávidela som ju, nenávidela som ten odbor, stále viac a viac som tajne po nociach študovala rôzne lekárske knihy, čítala príbehy z lekárskeho prostredia, sledovala seriály z lekárskeho prostredia a trpela ako postrelený kôň, keďže som videla, čítala a počúvala čo všetko by ma bavilo. Neustále som sa pýtala sama seba, prečo mi to rodičia nedovolili? Prečo sa takto musím trápiť a prečo to tak bolí. Začiatkom leta, po ukončení tretieho ročníka som sa pokúsila o samovraždu, to bolo po prvý krát, čo som dala verejne najavo, že fakt tú depresiu zo života nezvládam, no zachránila ma kamarátka medička, ktorá mi jednoducho urobila výplach a bolo po probléme, rodičia sa nič nedozvedeli a ja som sa ráno prebudila doma, ani si nepamätám ako som sa domov vlastne dostala, no to už je jedno. V tom období som si však už ako devätnásť ročná uvedomila že po skončení školy predsa môžem robiť čo chcem, hlavne budem mať maturitu, môžem ísť študovať na vysokú školu, môžem robiť čo chcem a uskutočniť a splniť si svoje sny. Podarilo sa, zmobilizovala som sa natoľko, že som úspešne zmaturovala a prihlásila sa na Výšku, odbor sociálna práca, mala som v pláne medicínu, ale keďže biológia mi bola úplne cudzia, na to aby som sa dostala na medinu, tak som sa predsa len dala na Sociálnu prácu. No a tu prišla ďalšia rana, neprijali ma. A čo teraz? Kam pôjdem? Čo budem robiť? Prihlásila som sa teda na ročné pomaturitné štúdium v domnení že sa jedná o psychológiu, som začala študovať, neskôr som zistila že to je vlastne Public relations ( vzťahy k verejnosti ) a zo psychológiou to nemá nič spoločné. Zase odbor čo ma nebavil a nezaujímal, zase som si zohnala tie malé biele potvory aby som unikla z tej strašnej reality zvanej život, ktorý už som mohla ovplyvniť, ale nevedela som ako. Tak som sa cpala liekmi, unikala z každodenných problémov, prišla akože zo školy a spala a spala. Unikala som ako sa len dalo. Samozrejme že také pomaturitné štúdium niečo stojí a tak mi to celé zaplatil otec, bolo to presne tridsať tisíc, a ja som tam nechodila, keď sa blížil koniec roku a mala som priniesť domov certifikát, utiekla som, utiekla na miesto kde som sa druhý krát pokúsila zabiť, mala som pocit, že nestojím za nič, že spôsobujem len samé problémy, že som k ničomu a nezaslúžim si žiť, už len z toho dôvodu že som celý rok klamala rodičom, otcovi, ktorý mi školu zaplatil a ja sprostá len klamem a nič iné ako smrť si nezaslúžim, no tu už nastal zvrat. Mama so sestrou ( ktorá ma dokonale poznala ) ma našli ako si chcem podrezať žili, plakala som, nenávidela sa, a nedokázala ani chodiť. Bála som sa, bola som v šoku, zúfalá a plná túžby po zmene života. Bolo to na začiatku prázdnin, ktoré som si vtedy ešte „užila“ v depresiách, a našla som si nakoniec prácu. Práca, niečo nové, plná očakávania, a konečne som začala žiť, začala som si užívať zarobené peniaze, stal sa zo mňa pracujúci daňový poplatník, ktorý je už dospelý a zarába peniaze, práca ma bavila, depresie a lieková „závislosť“ ustúpila, ale ticho vyčkávali kým sa zase neusídlia a neoberú ma o všetko. Po dvoch rokoch strávených pracovaním sa to zase začalo, prišlo to neočakávane a náhle, depresia, lieky, smútok a únik z reality, to všetko sa udialo bezprostredne po tom, čo sa mi podarilo dostať konečne na Vysokú školu, kde študujem sociálnu prácu. Dala som výpoveď zo zamestnania, a jediné čo ma teší je škola, ale depresie a lieky sú tu, a bojujem za seba ako sa len dá, liečim sa. No prišla obdobie kedy som už nevládala a tak som sa dostala na psychiatriu..... Ale to už ste si mohli prečítať v Mojom Pláne. Toto bolo pred tým........