Môj plán a jeho splnenie

Toto bola moja sms sestre, ktorá mi deň, pred tým, ako ma tam naozaj priviezla RZP-čka, sama vykričala že naozaj ma tam ona sama odvezie. Ale ako sa to naozaj celé zomlelo?! Ja 23 ročná, mladá, študujúca, pracujúca a žijúca svoj život v usporiadanej rodine, zrazu na psychiatrii? Mala som ten deň perfektne naplánovaný, a do tohto plánu zapadala aj psychiatria, jednoducho čistá vypočítavosť, alebo únik pred problémami reálneho života?! Ráno ako každé iné, hygiena, raňajky atď. Na obed som sa vybrala so sestrou, jej snúbencom a mamou, a keďže som už vedela čo sa bude diať večer pocity viny pre opustenie rodiny sa každou sekundou vrývali hlbšie a hlbšie a jediné čo som chcela, aby moji blízky prežili so mnou tie pekné ( možno definitívne posledné ) chvíle šťastne a tak som sa tvárila ako obvykle, nakoľko som sa za tie roky naučila skrývať pocity tak dokonale, že do dnešného dňa vlastne ani nevedia, že som závislá na liekoch, ale o tom neskôr. Takže obedík sa skončil a keďže som v ten deň mala aj skúšku do školy, na ktorú som bola dokonala pripravená, išla som teda do školy, napísala písomku a jediné čo som potrebovala, bolo vedieť, či som ju urobila alebo nie, aby som mohla dať avízo domov. Keďže u nás na škole je to tak, že napíšete písomku a neskôr, možno o dva až tri dni sa dozviete či ste prešli alebo nie, tak som sa rozhodla ísť poprosiť profesorku, či by mi ju nemohla opraviť hneď, že večer idem asi do nemocnice a neviem ako dlho tam budem. Bola milá, hneď ju opravila a tak som z pocitom dobre vykonanej skúšky odchádzala zo školy, napísala rodičom a vypla mobil. Mala som ešte do ôsmej kopec času a tak som sa postretávala s kamarátmi, akože rozlúčiť sa. Usmievala som sa, bavila, tvárila ako veľmi som rada že som urobila skúšku, no pri tom som neustále myslela na tú hodinu „H“ kedy uskutočním to plánové predávkovanie sa liekmi na spanie. No celé toto malo jeden jediný háčik, vedela som, že ma zachránia a skončím tam kde som skončiť chcela. Mala som totiž na ôsmu objednané sedenie u psychologičky, ku ktorej chodím práve kvôli depresiám a závislosti. A tak sa pomaly ale isto blížila hodina kedy to celé vypuklo. „Dobrý večer Radka“ Pozdravila s úsmevom jej vlastným. Milá, mladá psychologička, ktorá vie ako to so mnou v poslednej dobe bolo, ale o mojom pláne nič netušila.„Dobrý“ Ledva som sa zdvihla z tej čakárne, nakoľko tých 30 diazepamov už pomaly účinkovalo„ Ako sa máte“ Spýtala sa, ale jednoznačne videla že niečo nie je v poriadku, zle som artikulovala, všetko som videla dvojito a rozmazane.„ Pojedla som lieky“ Ten strach v jej očiach po vyslovení tejto vety si pamätám dodnes.„Koľko, Radka, koľko ste si ich dali?“ „Ja, ja neviem presne, tridsať, možno viac“„Ešte máte pri sebe nejaké lieky, ak áno dajte mi ich“ Poslúchla som, dala som jej zostatok liekov a verila že urobí to, čo som chcela aby urobila. Zdvihla telefón a volala záchranku. „ Dobrý večer, mám tu pacientku, ktorá pojedla nadmerné množstvo liekov na spanie, neviem či nebude nutný výplach“ Nadiktovala adresu a čakali sme. Ten čas medzi čakaním bol desný, ticho som sedela v kresle a premýšľala akú strašnú vec som urobila svojej rodine, sebe a v konečnom dôsledku aj jej. Než dorazila sanitka sme len tak sedeli a mlčali, dívala sa na mňa, ja na ňu a bola som jej neskonale vďačná, že môj plán išiel tak ako som si ho predstavovala. Cca. po 10 minútach dorazila sanitka, naložili ma a už sme hučali cez celú Bratislavu na Kramáre, napichaná rôznymi hadičkami, s tlakom sedemdesiat na päťdesiat, ma dovliekli na urgentný príjem, kde mi zobrali krv, urobili základné vyšetrenia a zase ma naložili do sanitky a viezli do Fakultnej na Miczkiewičku, na psychiatriu, ešte stále som vnímala čo sa okolo deje, ešte stále som bola pri vedomí a schopná komunikácie. Na príjme veľmi nepríjemný pán doktor , ktorý keby mohol, hneď ma zastrelí, aspoň tak pôsobil. Jeho otázka, chcete hospitalizáciu? Ma nesmierne prekvapila, no zároveň pobavila v tento dôležitý okamih môjho života. „ Ja som lekár, alebo Vy?“ Asi som ho tým poriadne nahnevala keďže ma okamžite a s krikom poslal na oddelenie, kde ma samozrejme odviedol sanitár. Jediné po čom som po celom dni tak veľmi túžila bol spánok, bola som unavená, nahnevaná na seba a hlavne depresívna, chcelo sa mi plakať, ale ako vždy držala som sa a po všetkých tých papierovačkách, podpisoch, odoberaní anamnézy atď. ma už sestrička na uzatvorenom oddelení Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice konečne uložila do postele. O tom, čo sa dialo v prvú noc, v ďalšej časti.