Návšteva a podpora na psychiatrii

Po poobednajšom odpočinku ktorý trvá na zatvorenom oddelení od jednej do tretej poobede, kde vtedy naozaj musíte len ležať na izbe a odpočívať, som si dobre popremýšľala ako ďalej, samozrejme že pri Aničke, ktorá za tie dve hodiny odpočinku, odpočívala max. 10 min. a to znamenalo úplné ticho v izbe, som si stihla premyslieť, a zároveň sa poriadne vystresovať a začať báť, na čas návštev, kedy som si bola úplne vedomá toho, že budem musieť byť konfrontovaná z otázkami sestry, mami, a jasne že som vedela že otec nepríde, takže som si aj v duchu predstavovala to naše stretnutie. Premýšľala som hlavne o tom, čo im mám povedať, ako sa tváriť a pod. Veď dieťa na psychiatrii nie je žiadna výhra pre žiadneho rodiča ( takto to brali moji rodičia, moja sestra, môj nastávajúci švagor ) Vedela som že príde sestra, mama a budúci švagor, bála som sa no zároveň tešila že uvidím niekoho kto konečne na tomto mieste pochopí že to, čo sa so mnou v posledných dňoch dialo, nebolo len tak zo špásu, že to, čomu sa odborne hovorí depresia, je vážne a keď som sa chcela otráviť, tak asi to nebolo len tak. Prišli presne o tretej, priniesli mi všetky veci, nakoľko som nemala nič, čo v nemocnici treba, položili tašku z vecami na zem a sadli sme si spoločne na chodbu na lavičky. Ja vedľa sestrinho priateľa a sestra z mamou oproti. Mama slzy v očiach, mala som celkom fajn náladu, aj napriek tomu že som bola na psychiatrii, v obkľúčení najbližších a tu nastalo presne to, čo som aj očakávala až na jednu výnimku. Výčitky od sestry som čakala: „ Prečo si to urobila?“ ( arogantným a povýšeneckým tónom ) V noci sme sa všetci sem trepali aby sme vedeli že si v poriadku. Vieš čo to bolo pre nás?“ Taký „ kameň“ aký som mala zaseknutý v krku po tých slovách si možno ani predstaviť neviete. No ale pozorne a bez jednej jedinej slzy som počúvala invektívy od svojich blízkych, výčitky ktoré môjmu labilnému duševnému ( aj keď to nebolo očividné ) stavu nepridávali na pozitívnom myslení. Mama stále mlčala, ticho sedela a celú dobu sledovala monológ výčitiek mojej drahej sestry. V tom sa ozval jej snúbenec, ktorý na mňa zaútočil takými slovnými výčitkami, že ani ja by som to nevymyslela, citujem: „ Pozri sa okolo, ty sem nepatríš, babka skoro zomrela keď sa to dozvedela, čo si tým chcela dokázať?“ Ticho a z údivom som sedela na tej lavičke a mala sto chutí zdvihnúť sa a odísť. Neuveriteľne som zadržiavala plač a smútok z toho, že ani vlastná matka si ma nezastane pred niekým, kto už s nami síce býva, ale má najmenej čo rozprávať mne, čo je správne a čo nie. Tak som si tam sedela a vypočula si tie najpovzbudivejšie a najempatickejšie reči. Mama celú tú dobu len sledovala ( s plačom ) všetko čo mi tí dvaja rozprávajú a nič mi nepovedala, ani len náznak súcitu, či pochopenia. Proste nič, veľké nič. Veľmi som čakala na chvíľu kedy už konečne odídu aby som sa mohla ísť vyrevať na izbu a hlavne si zapáliť, taká veľká úzkosť ma chytila, že keď po hodine odišli, obkľúčil ma pocit že, tu mi rozumieť budú, tu mi bude dobre, že som spravila dobre a že som nielen že mala užiť tie lieky, ale že som tých liekov mala zobrať ešte viac a už by ma prišli len identifikovať. Potrebovala som jednoducho niekoho kto mi porozumie, kto ma pochopí a kto ma podporí, od nich som to nedostala, tak ako som to nedostávala celé roky, myslím teraz tú duševnú stránku. Pocity ako, hnev, smútok a obrovská bolesť nad tým, ako si ma ani vlastná mame nezastala pred toľkými výčitkami mojich dvoch veľmi blízkych ľudí ma sprevádzali po celý deň. V ten deň som však mala ešte jednu návštevu, o ktorej som sa ale dozvedela od spolužiačky, ktorej som večer ešte telefonovala aby som jej dala číslo do automatu, na ktoré mi môže kedykoľvek zavolať. Povedala mi že volala s mojou psychologičkou, ktorá za mnou bolo doobeda, ale nechceli ju vpustiť a že keď chce so mnou hovoriť aby prišla počas návštevných hodín, a nakoľko viem, že má počas návštevných hodín čo sú v nemocnici, každý deň povinnosti, zmocnila sa ma obrovská bezmocnosť, a zúfalosť. Vedela som že ona ma pochopí, že ona ma vypočuje, že ona je mi niečím, čo ja potrebujem a to bola opora a pocit že som potrebná ( aj keď je to jej práca, nemusela sa o mňa zaujímať a nemusela vôbec za mnou chodiť, ale prišla, no nevpustili ju). Nakoľko som bola tak vytočená, po návšteve mojich blízkych, vyžiadala som si stretnutie s lekárom a to okamžite, ale keďže pracovná doba je od ôsmej do tretej, a už bolo nejakých pät hodín, tak som mala smolu, bola som dosť zúfalá, nemala som nikoho, nemalo som dokonca ani tú hudbu, nemala som nič, jediné čo som si dokázala doslova vyprosíkať bol aspoň diár, kde som mala tel. čísla. Návšteva mi nechala kopec drobných mincí aby som mohla volať, tak som sa aspoň ukludňovala tým, že zajtra budem obvolávať ľudí aby za mnou chodili a aby som sa necítila tak sama a opustene. Samozrejme že každému komu som stihla zavolať sa popýtal čo by som želala aby priniesli a každého som žadonila o cigarety ktoré tu boli tak vzácne. Celé dni sa nič nedialo, ráno raňajky, lieky, fajčiareň. Obed, lieky, a ten odpočinok. Potom návštevy. Po návštevách večera, lieky, telka, fajčiareň, sprcha a zase o deviatej lieky. Strašné niečo. Našťastie, môj prípad nebol až taký vážny a tak ma po niekoľkých dňoch asi po troch, čo som bola na uzatvorenom oddelení, dali na otvorené, tu bola dosť veľká výhoda v tom, že dvere do fajčiarne boli otvorené aj počas odpočinku, takže paráda. Zmenili mi lekárku, ktorá bola fakt milá, len záujem žiadny, ak si chcete na psychiatrii s niekým pokecať, musíte sa spriateliť s tými ľuďmi čo tam sú. Na otvorenom oddelení vyzerali všetci tak, že keby ste sa s nimi zoznámili vonku, nikto by nepovedal že ten, alebo onen, ležal na psychiatrii. Boli tam milí ľudia, ale hlavne jedna veľmi milá sestrička, ktorá sa teda aspoň ku mne nesprávala ako k pacientovi, ale ako k niekomu kto proste len urobil blbosť a ocitol sa na psychiatrii. Čiže nemôžem povedať že sme sa skamarátili, to nie, ale vedela čo študujem, vedela že som „normálna“ a vedela že sa so mnou dá porozprávať ako s každým iným kto na psychiatrii nikdy nebol. Obľúbila som si ju, hlavne kvôli jej ľudskosti a kvôli tomu, že nedávala najavo, ako iné sestričky, že sme „cvokáči“ brala väčšinu z nás ako osobnosti, ktoré sa ocitli v určitej kríze a jednoducho sú tam kde sú. Pozerala s nami televíziu, rozprávala sa, a hlavne bola milá a usmievavá. To dávalo pocit určitého bezpečia. Ľudia na otvorenom oddelení, boli v realite, zaujímali sa o dianie vo svete, doma, proste komunita ako každá iná. Mnoho ľudí som si obľúbila. O tých Vám napíšem v nasledujúcom článku, postupne po jednom. Ak bude samozrejme záujem.