Pokračovanie - psychiatria

Lneže na čo vyčkávam?! Čo ma čaká? Neustále mi výrili v hlave myšlienky na skutok, pre ktorý som tam vlastne sedela, myslela som na rodinu, na babku, na kamarátov. Po odchode vizity, nastalo v izbe ticho asi tak na dve pikosekundy a Anička stále otravovala za cigarety, neustále mlela a mlela, nedalo sa ju zastaviť, prechádzala z jednej témy na druhú, nehladiac pri tom na súvislosť, ono, koniec-koncov to ani žiadnu súvislosť nemalo, ale Anička, bola stále tá, čo rozprávala a rozprávala a ja som nič, iné v tých chvílach nepotrebovala len sa poriadne vyplakaťa a zamyslieť sa nad sebou. Neuveriteľne mi Anička začala liezť na nervy, cigy sa pomaly míňali a ja, už som začala byť poriadne nervózna že, nič sa nedeje, chvílu som ležala na posteli, chvílu som sa prechádzala po izbe, a neuveriteľne mi chýbala hudba, môj mp3 prehrávač, ktorý nosím všade so sebou, vždy ho mám pri sebe, hudba ma ukludňuje, tak aj ten mi zhabali. Rozplakala som sa, cítila som sa neuveriteľne sama, neuveriteľne som bola nahnevaná na seba, nahnevaná na Aničku, a chcela som svoju posteľ, svoju hudbu, svoje veci, jednoducho všetko čo mi pobrali mi neuveriteľne chýbalo. Nevedela som tel. čísla, potrebovala som zavolať spolužiakom, potrebovala som zavolať kamarátom a psychologičke, aby vedeli kde ležím. ( Potreba volať rodine nebola, nakoľko som vedela že už o tom vedia. ) Zrazu som potrebovala toľko vecí a nemala som nič, len pár mincí do automatu, už len dve cigy a fit tyčinky, ktoré som denne jedávala ( teda jedla som vlastne len tie fit tyčinky ). Každý deň jednu. Už ma nebavilo sušiť sa na izbe a tak som vyšla na otvorené oddelenie, ktoré je prepojené fajčiarskou chodbou ( nefajčiar by pri prechode asi zomrel ). Sedelo, tak kopec ľudí, mladý, starý, chudý, silný, veľký, ženy, muži. Tam to bolo tak narvané, že som ledva preliezla, bolo asi jedenásť hodín doobeda a išla som si z tých pár mincí zavolať. Volala som spolužiačke ktorej číslo som si pamätala a rýchlo jej dala inštrukcie aby zavolala psychologičke. Najprv nechcela veriť, tomu čo počula, no nakoniec som ju presvedčila zo zvýšeným hlasom a slziach v očiach že asi si fakt srandu nerobím. Ešte som jej stihla oznámiť kedy sú návštevné hodiny a poprosiť nech mi prinesie cigy ak príde. Túúút túúút a rozhovor sa skončil, ten automat "žral" mince neuveriteľne rýchlo. Takže toto všetko trvalo asi 30 sekúnd, nemala čas sa ani pýtať ani odpovedať. Vďaka ti Elenka. No položila som teda sluchátko a išla sa poobzerať po tomto otvorenom oddelení, a tu som narazila na mamu, ako sedí a rozpráva sa s tým mladým lekárom. "Radi""Ježiši Mami ahoj,Prosím ťa máš cigy?" "Mám a dala mi celú krabičku" Taká som bola šťastná, ale narovinu, nie pre to, že ju vidím, ale že mám cigy." Prídeme poobede" Ešte mi stihla povedať, než ma lekár poslal preč s tým, že sa príde potom porozprávať aj so mnou. Bolo mi to už jedno mala som cigy, rýchlo som si zapálila a pomaly sa zoznamovala s ostatnými fajčiarmi, miestnosť už nebola taká preplnená, dýchať sa tam dalo, len z veľkým sebazaprením, ale mi fajčiari, keď musíme, tak musíme :-). O chvíľu nás už volali na obed. Každý na svoje oddelenie, ja samozrejme na zatvorené, sestrička mi podala obed, polievka, nejaká ryža z mäsom, a keďže ja už mesiac na fit tyčinkách, aj keby mi pečené prasa dali, nič mi to jedlo nehovoril. Sestrička bola milá, povedala som jej, že si neprosím, mám fitovú diétu a nemôžem, len sa usmiala a odišla. Nebol to ten úsmev ( akože rozprávaj si cvok, ale normálny, príjemný a povzbudzujúci úsmev ). Aspoň na chvíli ma potešilo, že sa tu aj niekto usmieva. Opätovala som jej úsmev. No okolo pol jednej prifrčal lekár a zavolal si ma na odobranie anamnézy, posadil si ma do kresla, a pýtal sa a pýtal, ja som odpovedala a odpovedala, evidentne som pre neho nebola zaujímavý objekt nakoľko, som normálne reagovala, normálne odpovedela a normálne sa správala. Niečo si zapísal a po dvadsiatich minútach bolo po vyšetrení. Ešte mi stihol povedať, že sa so mnou porozpráva ich psychológ a bolo vybavené. Znova som šla na izbu a tu už sestričky hučali že popoludňajší odpočinok. Ježiši, pomyslela som si, zase na izbu a zase z Aničkou. Počítala som že keď odpočinok tak odpočinok. Lehla som si teda do postele a snažila sa dobehnúť spánok o ktorý ma v noci pripravila Anička. Nedalo sa. Anička chodila stále hore-dole, medzi tým si stihla tri-krát nakrémovať komplet celé telo, a keď komplet tak komplet. Potom si začala umývať vlasy v umývadle, ani šampón nepoužila, bolo to zaujímavé na pohľad, ale pre ten pocit a potrebu spánku som mala chuť jej tak vynadať. No nič, radšej som potichu sledovala čo sa bude diať, čo zase vymyslí, a Vážený, umyla si vlasy a na to si natrela plnú hrsť krému na telo, no proste hrôza hrôzostrašná. Vtedy som pochopila že ešte pár dní s ňou na izbe a fakt sa zbláznim aj ja. Pochopila som, že sa musím rýchlo pýtať aspoň na otvorené oddelenie, kde je viac možností, a viac tých "zdravých". Pokračovanie príšte....