Túra asi dĺžkou, či asfaltom odradila viacerých, lebo ku mne sa pridali len chlapi: Ľubo, Milan a Bystrík. Jedna turistka váhala a druhá zaspala, takže smola. Takže ďalšia pánska jazda, teraz neplánovaná. Z Košíc ideme do Mlyniek vlakom s prestupom v Margecanoch. Vystupujeme už pred ôsmou. V podstate máme skoro celý deň na to, aby sme sa dostali pešo do Telgártu. Budeme sa stále držať značených trás, čiže MTZ, ZTZ, ČTZ, ZTZ a ČTZ :-).
Hneď ideme lúčnou cestou neďaleko pasúcich sa kráv. Bystrík zazrie bedle a uteká na lúku po ne. Čoskoro prichádzame k Palcmanskej maši. Obchádzame ju sprava po ceste s mierným stúpaním až do Dediniek. Tam vhupneme do lesa a po úzkej ceste stúpame do svahu. Nachádzame ďalšie huby, hlavne rýdziky. Čo sme nastúpali, to musíme zísť dole. Cestou máme jednu vyhliadku nad širokým Hnilcom. Zídeme až takmer k rieke a ideme lúkou. Sem tam nejaká ta chatka a krásna rieka. V mieste Stratenskej píly je krásne malebné miesto. Je tu mrtve rameno Hnilca a hliadkujú tu policajti. Naštastie sme čistí :-).
Pred Stratenou je chata Lesanka. Je tu symbolická drevená bránka so vstupom do Slovenského raja. Na ďalšej križovatke zastavuje jeden autobus. Vychádza pár ľudí, hlavne jedna pani veľmi rýchlo. Pozdravím ju a premyšľam, či tu niekde býva, keďže domy tu nevidím. Ľubo fotí a pani sa mu dostane do záberu. Tak sa ona stočí na druhú stranu k lesu, kde zatiaľ ja a Milanom obzeráme kaplnku a hľadáme jednu kešku. Pani sa zdesene pozrie na nás a niekde zmizne. Potom mi došlo, že autobus bol plný maďarských turistov a dotyčná pani dúfala, že nájde v našej prírode vhodné miesto na záchod. Nečakala však, že cestu jej zablokujú jediní štyria turisti v regióne :-).
Prichádzame do Stratenej, ale žiadny podnik ešte nie je otvorený. Ani moja obľúbená Stará krčma. Pred tunelom sa tešíme, že zahneme do Stratenského kaňonu. Je to po spevnenej ceste okolo Hnilca, ale krásnou prírodou. Na odbočke k Havranej skale dáme pauzu a ulovíme jednu kešku. Dnes sme za zišli spolu až traja geokešeri.
Po obídení tunelu sa odkláňame od cesty a skratkou stúpame lesom k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Blíži sa skorý čas obedu, takže sa najeme v reštaurácii a pred pokračovaním nás zaujme obchodík s minerálmi. Možno si nabudúce niečo tam kúpim. Máme dobrý čas, tak ešte omrkneme mokrade Hnilca. Cesta je vyznačená náučnými tabuľami a na lúke už pomaly kvitnú jesienky. Vychádzame pri stanici, kde ešte odlovíme jednu keš. Čaká nás máličko dlhšia trasa po ceste okolo Ranča pod Ostrou skalou. Hlad sme však zahnali skorej.
Z cesty odbočujeme k sedlu Besník. Kráčame širokou lesnou cestou. V lese sú hlavne smreky. Keď vidíme, koľko máme ešte času, tak začíname hľadať huby. Divých húb je neúrekom. Ale nachádzame aj rýdziky, suchohríby, rúžovky, bedle a veľké hríby. Mali by sme tu nastúpať cca 100 metrov po sedlo, ale človek si stúpanie ani nevšimne keď má hubársky zápal. Postupne les ustupuje a objavuje sa široká lúka. Z húb sa objavuje veľa modrákov. Jedna keška má byť neďaleko vrchola Rakytovec, tak tam vylezieme a v skale ju nájdeme. Zbytok cesty k sedlu prejdeme po lúke.
V skorom závere trasy ideme niekdo cestou a niekto lúkou. Schádzame k oficiálnemu prameňu Hrona. Ten je ohradený. Nájdeme tam informačnú tabuľku a posed. Zastavujú sa tu aj ďalší turisti. A hlavne, je tam jedna veľmi pekne skrytá keška.
Na našom poslednom úseku začína pršať. Dážď je letný a jemný. Nič nepríjemné pre skúseného turistu. Za pozornosť stojí železničný viadukt, ktorý si viac krát nafotíme a vylezieme k nemu po svahu. Ulovíme jednu keš a ešte hnedé suchohríby.
Pri vstupe do Telgártu sa tešíme do koliby. Tá je však zavretá. Bystrík ide rovno na stanicu a my zvyšní hľadať nejakú krčmu. Jeden penzión je zavretý, tak ideme do hotela. Je síce otvorený, ale v jedálni majú hostia spoločnú akciu. Sedíme teda na chodbe a čašníčka nám donesie všetko, čo sme si rýchlo objednali. Hostia popri nás si čapujú kofolu a pivo. Dokonca pri nás stojí hovädzí guláš. Naberiem si ho a ovoniam. Ej, to by som si dal. Ale sme slušní, tak len ovoniavame :-).
Tak nám presne čas vyšiel, že sme sa vrátili na vlakovú zastávku a ani nemusíme dlho čakať na vlak. Stretávame tu mladý študentský pár, ktorý sa vydal na Kráľovku po obede. A keďže sa splnila predpoveď a pršalo, tak sa radšej vrátili späť Nie nadarmo sa vraví, že do hôr sa chodí zavčas ráno. A Kráľova hoľa patrí do Kráľovohoľských Tatier a tie sú v Nízkych Tatrách. Späť ideme vlakom rovnako. V Margecanoch máme prestup a vo vlaku ešte zahrajeme karty, aby sme ešte trochu obživli po dlhom dni.
Výlet na príjemne prekvapil. Nebolo tak veľa asfaltu ako som čakal a rýchlo sme ho prešli. Skôr sme si vychutnávali lesné trasy. Hnilec má pekné miesta, húb je teraz plno a aj geokešeri si prídu na svoje. 27 kilometrov som vôbec necítil v nohách, len rano trebalo vstať a v noci čistiť huby po príchode domov :-).
