S kamarátkou Zuzkou sa vydávame do obce Úhorná. Je to oblasť Volovských vrchov. Parkovať sa dá vedľa cesty hneď nad obcou. Hore pokračuje hlavná cesta strmým cikcakom. Na nej začína turistická značka, ktorá neskôr ide priamo hore, čiže pekne výživne. Hneď za štartom je pekná geostudnička. Míňajú nás autá a jeden vodič nám, ponúka, že nás vyvezie do sedla. Ale my slušne odmietame poctivo šliapeme hore do sedla Úhorná. Záverečný úsek je dlhý skoro 500 metrov cez les, než sa dostávame hore. Tam parkuje veľa áut, ale žiadna akcia sa nekoná. Každý sem prišiel individuálne.
Sme na SNPčke. My sa vydávame k 500 m vzdialenej útulni SNP Úhorná. K nej sa dá dostať aj autom. Cestou stretávame aktívnych SNPčkárov. Pred útulňou je druhá pekná geostudnička. Útulňu už vylepšili. Nad krbom je kryt. Aj prízemie je kryté pred vetrom. Tu vám auto dovezie aj pizzu, ak si objednáte. Prichádza väčšia skupina turistov, ktorí po túre chcú skončiť v reštaurácii Vodnár pri tajchu Úhorná, rovnako ako my. Nad útulňou je Starý vrch. My si ten vrch obídeme. Na jeho opačnej strane je neznačený chodník. V lete je zarastený, takže treba dávať pozor na prípadné skryté zvieratá. Tu sa nám naskytajú výhľady dole ku Krásnej hôrke s hradom a k obci Pača. Nádhera. Zuzka ma tu učí fotiť panorámu. Okruhom sa nakoniec vraciame k sedlu Úhorná. Naši známi turisti nasadajú do áut a idú do reštaurácii. My však dole zídeme trochu po svojich.
Chvíľu ideme dole po ceste peši. Fakt, nádherné výhľady od cesty k tajchu. Prichádzame k rampe okolo ktorej odbočujeme do svahu smerom k oblasti Hekerová. My však prejdeme len asi 1 km po spevnenej ceste a prichádzame ku Kaplnke a kostolu Panny Márie Snežnej. Nádhera, ako k nej smerujeme zhora. Čítam Zuzke históriu, ako kaplnka vznikla vďaka liečivej vode, ktoré tu pramení. Prichádza jeden pár na aute po vodu, po veľa vody. Jednu 1,5 l fľašu nám venujú. Autom sa tu vedia dostať cez rampu, lebo sú domáci. Pre nás bude rampa otvorená, keď sa bude konať odpust 4.8.2024 o 10:00 h. So Zuzkou radi prídeme. Pod kaplnkou ide cestička dole smerom k obci, ktorou schádzame k autu. Ešte stretávame pastierov s kravami.
Autom sa presúvame cez Úhornú k tajchu. Veľmi veľa áut tam parkuje. Zuzka prichádza s nápadom ísť ešte do Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Pozriem na mapu a vychádzam to skoro na hodinu jazdy. V reštaurácii to beží celkom rýchlo, takže za 45 minút stíhame menší obed a hlavne kávu. Zakuknenem ešte na plavcoch v tajchu a už šliapem na plyn.
Musíme vyjsť cik-cakom do sedla a potom dole do Krásnej Hôrky. Cez Rožňavu smerujeme do dediniek, ktoré veľmi nepoznám. Ani oblasť Slovenského krasu okolo Plešiveckej planiny mi veľa nehovorí. Prichádzame však do tej správnej jaskyne. Parkovanie spoplatnené a my si kupujeme posledné dva lístky na 16-tu. Sprievodkyňa nám vraví, že sprístupnené jaskynné priestory sú dlhé len 300 m. Čo tam teda budeme robiť? Najprv je výzdoba jaskyne tvorená mramorom rôznych farieb. Potom sa ukazuje nádhera vo forme aragonitu rôznych tvarov a niektoré nesú svoje mená. Kvaple tu nie sú, nejedná sa o typickú vápencovú jaskyňu. Prehliadka trvá niečo cez pol hodinu. Po nás sa jaskyňa zamyká. Do áut sadajú sprievodcovia, aj my. Keďže sa mi vybíja mobil, začínam sa spoliehať na dopravné značenia, aby sme trafili do Košíc. Domov je to trochu ďaleko, ale stačí, keď sa dostávame do Rožňavy. Ďalej to už poznám. Mám rád klesanie z Oporného múru za Soroškou. A cez Turniansku kotlinu sa dá prefrčať rýchlo. Túra nebola dlhá, ale deň sa minul rýchlo.
