Výstupu na Veľký Milič sa zúčastňujú všetkých hraničných štátov, teda až dvoch J. Musím dosť skoro, nakoľko autobus z Košíc do Skároša odchádza o 6:30. Začíname stúpať dedinou, ktorú čoskoro opúšťame. Sledujeme spevnenú cestu okolo Židovského potoka a vchádzame do lesa. Prekračujeme potok a vchádzame do bukového lesa. Stromy sa už pekne zelenajú. Cesta je široká a stúpanie je také príjemné. Les je však dosť vyklčovaný a zriedený. Väčšinu cesty rastú len buky. Výnimkou sú občasné brezy a borovice.
Prichádzame na lúku s rázcestníkom Veľká Márovka. Je tu potiahnutá cesta a na nej parkuje niekoľko áut. Ale máme tu aj lavice kde sa dá najesť. Postupne vidíme, ako zmenšuje zeleň na stromoch. Nadmorská výška robí svoje Pokračujeme po rovine ďalej po asfaltke, ale nie dlho. To sme už pri rázcestníku Malá Márovka. Tam sa otvárajú pekné pohľady na les vľavo a zelenú Vlašskú lúku vpravo. Za lúkou ideme krátko lesom až prídeme na hranicu. Na nej je už turistické značenie v maďarčine.
Vľavo do kopca odbočuje nenápadná trasa po značke. Musíme však ísť po nej. Vedie na vrchol. Tu je viditeľné výrazné stúpanie cez 150 metrov, ale na krátkom úseku. Ten je ukončený Skárošskou vyhliadkou. Z nej je zreteľne vidieť Čaňanské jazerá. Cesta pokračuje ďalej po hrebeni hranice miernym stúpaním a nakoniec ešte miernym klesaním do sedla pod vrcholom. Potom je už to len niekoľko sto metrov na vrchol Veľký Milič. Je to obelisk a pár tabúl. Okolo vrcholu je veľa malých vyschnutých bukov.
Na vrchol postupne prichádzajú skupiny turistov a cykloturistov z niekoľkých miest. Počkám aj na našu skupinu. Ešte potrebujeme prejsť pár minút po hrebeni na vyhliadkovú vežu. Tam je miesto spoločného zrazu.
Po prestávke sa piati rozhodneme ísť skorej do cieľa v Kuzmiciach a domov. Lepšie nám však vychádza ísť na dopravu do Skároša. Z vyhliadky pokračujeme ešte na východ po hranici a potom lesnou skratkou klesáme na sever. Rýchlo sa dostávame na červenú značku vedúcu z Malého Miliča. Ten sme dnes nenavštívili. Opäť využívame ďalšiu skratku lesom na žltú značku idúcu severnejšie. Z nej vedie cyklotrasa na východ. Nikomu z nás nevadí ísť po asfaltovej ceste a aspoň môžeme ísť rýchlejšie. Neďaleko cesty sa nachádzajú bunkre z 1. svetovej vojny. Tiež však nevidíme. Keď prídeme k rázcestníku so žltou značkou, zostáva nám posledný úsek po nej do Skároša.
Zisťujem, že máme šancu prísť autobusom zo Skároša do Kuzmic. Po autobuse ešte ide vlak. Dostávam chuť a energiu stihnúť aspoň vlak. Turisti dostávajú prídel hroznového cukru a udávam rýchlejšie tempo. Trošku sa však zbrzdíme pri Markovom potoku. Tam je žltá cesta zarastená a tak sa musíme pokračovať cyklotrasou. Tou mierne klesáme až do dediny. Pre istotu utekám dopredu a nachádzam zastávku autobusu. Ten má prísť za pár minút. Skríknem na turistov a tí začnú utekať za mnou. Mám to šťastie, že všetci sú alebo boli kondične zdatní v turistike či športe. Za chvíľu prichádza autobus a berie nás do Kuzmic.
Po vystúpení v Kuzmiciach prichádzame do kultúrneho domu. Sú z nás prekvapení. Je sotva 14:15 a guláš pre turistov je plánovaný na 16:00. Ideme teda ešte do miestneho podniku. Ja zatiaľ utekám dedinou a hľadám štadión, kde sa bude guláš podávať. Je pekne skrytý. Prichádzam tam, ale nič sa tam nedeje. Utekám teda späť do podniku. Po jednom sme rozhodnutí ísť domov. Ale vlak stojí na vyvýšenom okraji dediny, tak ešte prejdeme nejakých pár sto metrov. Na vlak prichádzame akurát. Prešli sme 24 km.
Väčšina z našej pôvodnej skupiny je ešte pri Izre. Do cieľa sa im podarí prísť o 16:45 a do Košíc pred 20. hodinou. Najväčším prekvapením pre nich je, keď ma uvidia, ako prichádzam prezlečený a umytý počkať ich pred stanicou. Niektorí sa teda vezú domov autom.
