Jelení vrch (947 m n.m.) sa nachádza medzi Hačavou a Medzevom. Patrí už do Volovských vrchov, ale pre mňa je to stále Jasovská planina. Napadlo mi vyjsť na vrchol z Bodoky alebo Čiernej Moldavy. Mám aj parťačku kamarátku Mišku, aby som sa sám nebál :-). Nakoniec parkujem na Bodoke pri lese, je to o chlp lepšie. Najprv nás však čaká vrch Špičiak (808 m n.m.) - majestátny mramorový vrch - ako ho pekne opisuje jaskyniar Gabriel Lešinský. Stúpame smutným zimným lesom po pohodlnej zvážnici až do sedla. Špičiak sa už vypína nad nami. Dalo by sa priamo vyjsť hore, ale strmina by to bola riadna. My však potrebujete prejsť zdravotných cca 20 km, takže musíme niečo klesnúť na žltú značku nad Medzevom. Sú tam lúčky a slniečko sa ukazuje. Konečne mám pocit, že je viac, než ranných -7 °C. A to bolo skoro všetko z neznačených trás a teraz viem, že už sa nestratíme.
Testujem si nové turistické paličky Fizan Compact 4. Vážia len 169 gramov. Neviem však, či aj s krytkami :-). Paličky sú neskutočne ľahké, až sa bojím o ne oprieť. Pre ľahkého turistu je nízka váha výstroja výhodou.
Testujem aj slovenské merino ponožky fjell. Ponožky na chodidlách nekúšu, sú teplé, ľahké a nepáchnu. Zatiaľ dobré skúsenosti.
Špičiak vidíme z druhej strany. Skoro ho dookola obchádzame. Teraz po žltej začíname stúpať k nemu. Na jeseň tam zvykne napadať veľa lístia a keby nestvrdlo, tak by sme sa slušne zabárali. Stúpanie je výživné a občas prekračujeme spadnutý strom. Po túre informujem miestneho značkára o situácii na trase. Konečne prichádzame k sedlu pod Špičiakom. Samotný vrchol je asi 200 metrov vedľa, tak tam rýchlo utekáme. Prvý cieľ teda splnený. Vrchol bohužiaľ nemá výhľady, ale aspoň vrcholová kopa kamenia sa tam týči.
Po návrate do sedla pokračuje žltá značka miernym stúpaním lesom aj lúkou na Jelení vrch (947 m n.m.) - najvyššie miesto na trase. Chodník v tejto oblasti je menej výrazný, ale už sa objavuje prvý sneh a nejaké stopy sa v ňom nájdu. Keď sa objavujú prvé brezy, vieme, že už potrebujeme odbočiť zo žltej na samotný vrchol. Hore krásne hreje slniečko, takže dávame prestávku aj na jedlo, aj trochu opaľovať sa mi zachcelo. Skúšam dať dole rukavice, ale ruky kaput, takže ešte mrzne riadne, aj keď to inak necítim. Na vrcholovej tyčke niekto oživil červenú farbu. Výhľady na Jasovskú planinu sú z vrchu obmedzené. Skôr vidno na Volovské vrchy smerom na Pipitku. Miška vyťahuje rukavice s dlhým chlpom, ktoré vyzerajú väčšie ako jej hlava. Obaja sa tešíme na brezový háj, ktorý sa tiahne na vcholovom hrebeni. Háj končí na južnej strane vrcholu, kde je vysielač a aj tam nám slniečko žiari.
Po južnom svahu Jelenieho vrchu klesáme do Hačavského sedla. Obec Hačavu už cítim pod sebou, ale dnes tam žiaľ nejdeme. V sedle mám chuť sa opäť slniť, ale Mišku už to ženie dole. Chceme vyskúšať pre nás novú zostupovú trasu po zelenej značke do Čiernej Moldavy. Trasa je široká, pohodlná a krásne z nej vidíme Volovské vrchy. Ako po nej idem, snažím sa z nej zazrieť Malý Jelení vrch nad nami. Jedná sa o vŕšok s malou krásnou vyhliadkou, ktorú sme dnes nenavštívili. Poznám ju však dobre.
Po zostupe do Čiernej Moldavy preskakujeme riečku Bodva a po lesnej asfaltke si to mierime k autu. Zvláštnosťou je, ako neďaleko nás zastáva terénne auto. Vystupuje poľovník, prehodí si guľovnicu z pleca na plece, nastúpi a ide ďalej do lesa. Miška si všimla bordel v lese. Niektoré plechovky a fľaše sú aj zálohované, tak ich pekne zbierame. A ako tak ideme, zrazu mi padne do očí moje auto a ja viem, že sme v štarto-cieli.
Prešli sme si poctivých 18 km v rámci zdravotnej prechádzky. Dali sme môj obľúbený Jelení vrch po x-té, ale po novej trase. Túru budem opakovať v mierne pozmenenom prevedení s verejnou dopravou. Sám rád, že nebolo veľa snehu, takže sme kráčali celkom rýchlo.
