Zvyknem organizovať súkromné túry pre jednotlivcov. Teraz sa nás schádza až jedenásť turistov. Parkujeme v Slovinkách. Snehu nie je veľa a už aj rezko kráčame pekne strmo hore po zelenej značke. Prechádzame lúčnym terénom, ktorý je zaliaty slnkom. Fotíme len naslepo. Potom si pozrieme fotky a vyberieme tie najlepšie. Vydýchame sa na konci lúky, kde je prevýšenie malé. Odtiaľ pekne vidíme vrchol Slovinskej skaly. Nie je ďaleko, len je akosi vysoko. Vstupujeme do lesa, kde po chvíli naša široká cesta končí. Prechádzame na úzky strmý chodník. Toto je záverečný výstup so stúpaním asi 25 %. Trochu ma to prevýšenie zaskočilo. Navyše sa šmýka buď na jemnom snehu alebo na mokrom bukovom lístí. Turistické palice veľmi pomáhajú. Asi po 1:45 h sme na planine a to sme prešli asi len 4 km. Slovinská skala je menší krasový útvar. V závere výstupu už vidíme vápencové skaly. Krasové javy sú však umiestnené na SZ od nás.
Na planine sa všetci pekne počkáme a ešte raz poriadne vystúpime na najvyšší bod trasy - vrchol Slovinskú skalu s dreveným krížom. Výhľady tu veľmi nie sú, ale sme nad "tisíckou", teda vo výške 1014 m n.m. Ďalej cesta nevedie a tak sa musíme vrátiť späť na planinu. Návrat späť rovnakou trasou možný nie je, keďže po mokrom strmom svahu by sme to dole nedali. Eva preto navrhuje, že sa musíme presunúť asi 2 km na západ a odtiaľ klesať lesnou cestou. Aj tak chcem ešte pokračovať trochu po planine. Asi 300 metrov západnejšie prichádzame na vyhliadku, ktorá stojí za to. Z nej vidíme Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu. Po návrate z vyhliadky mierne klesáme planinou smerom na západ. Je tu trvalá snehová pokrývka, ale mierne prechodená. Stretávame tu aj dve skupinky turistov. Keď dosahujeme najzápadnejšie miesto našej túry, chodník sa prudko stáča, klesá a vracia sa k nášmu štartu.
Prichádzame na rázcestiu Suchinec, kde sa pripájame na pôvodnú zelenú značku. Cesta sa rozširuje, jazdia tu aj dvojstopové vozidlá. Niekto tu na strom nainštaloval kovovú hojdačku. Pár z nás ju skúša, ale po nepríjemných zvukoch toto radšej necháme. Trasa príjemne klesá popod hranu planinu, popod vyhliadku aj samotnú Slovinskú skalu. Keď sa pozriem do lesa, vidím krasové skalky množstvo bukov s hnedou listovou pokrývkou pod nimi. Asi po ďalších 3 km prichádzame na miesto, kde sme zelenú značku opustili pri záverečnom stúpaní na Slovinskú skalu. Terén sa nám otvára. Prudšie klesáme do doliny a už vidíme domy v Slovinkách. Slniečko stále zohrieva okolité svahy aj naše líca. Tak sa nám celkom príjemne zostupuje do obce.
Prešli sme asi 13 km. Ako povedala kamoška Eva, je to jej minimum pre poriadnu túru. Na záver ešte ideme do Pytliakovej krčmy, kde vždy dobre varia. Nám teraz stačí väčšia polievka. Túra, dobré jedlo a spracovanie fotiek patria pekne k sebe.
