Začína jeseň, les hýri farbami, huby rastú a ja mám čas len na jednu túru týždenne. Takže rozširujem program a pridám aj druhú túru. Keď vymyslím túru rýchlo, mám pocit, že za veľa stáť nebude. Túto túru som fakt rýchlo vymyslel. Dohadujem stretnutie na lúke pod Jasovskou planinou medzi obcami Háj a Drienovec.
Po stretnutí a zoznámení každého s každým sa trošku motáme v okolí. Rastú tu ovocné stromy, šípky sú už zrelé a hlavne, rastú bedle. Býva ich tu veľa v sezóne a ešte nejaké zostali. Pozrieme aj okolie jaskyne Skalistý potok (uzavretá - zákaz vstupu) a prameň Vinica. Čo sme nazbierali, odkladáme do auta. Nato sa vydávame smerom k Drienovcu, kde sa skrýva nenápadná Drienovská mokraď. Kopírujeme kraj planiny, teda lesa a pomaly kráčame veľkou lúkou. Je tu celkom pohyb. Premávajú sa poľovníci, motajú sa hubári a pastieri si ženú stádo kráv okolo nás. Trochu máme obavy, ale celkom dobre sa kravám vyhýbame a veľmi nás nenaháňajú. Občas narazíme na skupinku stromov, či kríkov. Kamarátka Božka nelení a zbiera pri nich šípky. Okrem bedlí sa na lúke objavujú aj šampiňony a pre mňa vzácne pôvabnice dvojfarebné. Cestička na lúke je dobre vyznačená, takže nikam neblúdime.
Prichádzame k mokradi. Podľa webu je tam ornitologický stacionár. No neviem presne, čo to je, tak turistom vravím, že ideme pozrieť vtáčiu rezerváciu. Ako sa blížíme, tak prichádza oproti mladá pani so všelijakými príveskami a výstrojou. Oslovím ju a je trefa do čierneho. Pani je ornitologička a pozýva nás do stacionára. Máme jedného psa a ten musí byť na vodítku. Prekračujeme nízky elektrický ohradník. Ten je natiahnutý okolo celej oblasti, aby ju chránil pred divou zverou. Vo vnútri to vyzerá veľmi zaujímavo. Sú tam húštiny, chodníčky, mokraď a môla vedúce cez neho. V strede stacionára sa nachádza veľký stan, kde práve sídli druhá ornitologička. Trochu nám dámy urobia prednášku a už sa chystajú na obchádzku.
Dvaja to nevydržíme a ideme sa pomotať do mokrade. Nachádzame sieť v ktorej je chytená sýkorka. Horko ťažko ju dávame dole, trochu nás poďobe a keď je konečne voľná, tak sa zasa chytí do druhej siete. Ešte, že tak. Pracovníčky by nám vynadali, že púšťame ich vtáky na slobodu. Keď sa vrátime, pozeráme si mapu stacionára. Tvoria ho dva menšie okruhy. Každú hodinu si ornitológovia urobia kolečko, skontrolujú siete, zvesia chytené vtáky a odnesú ich v čiernom mešci do stanu na krúžkovanie. Rozdelujeme sa na dve skupiny a ideme na to. Naša skupine ide k najvyššej sieti Myslím, že sme tam našli pinku a sýkorku. Pani ich šikovne odopína, pofotíme ich detailne a šup s nim do mešca. Vraciame sa späť k stanu a ani sme sa nenazdali a prešla skoro celá hodina v rámci tejto odbornej návštevy.
Lúčime sa, ale nemáme žiadny darček za milé stretnutie. Mám len moju turistickú vizitku. Späť sa dá ísť okolo Skalného potoka, ale nikomu sa k nemu nechce a podľa fotiek v mape to nie je pekná trasa. Vôbec nám nevadí, že sa vraciame späť rovnako. Gabika zisťuje, že si zabudla svoje huby v stacionári. Tak to berieme, že huby sú darčekom za návštevu. Gabike zbierame nové huby, než sa vrátime k autu. Je poludnie a naša túra končí. Vôbec nám nevadí, že sme nešli do lesa ani na žiadny vrchol.
Kamošky vravia, že to bola lajtka (lightka) na nedeľu. Zažil som v živote situácie, keď išli veci dole vodou, čo sme nazývali - from hero to zero. Táto túra však bola - from zero to hero. Mám rád túry, ktorú majú odbornú vložku. Na záver rád by som ocenil ľudí, ktorí pracujú vo voľnom čase, s nadšením a pravdepodobne zadarmo. V stacionári pracuje tím ornitológov na jar a jeseň, zrejme po dvoch na striedačku. Dúfam, že som inšpiroval len slušných turistov pozrieť oblasť mokrade, prípade ornitológov pri práci.
