Vydal som sa na typický (skoro) okruh cez Zádielsku planinu zo Zádiela do Turne nad Bodvou. Vlastne som sa pridal k Prešovským turistom, ktorí prišli do Zádiela v hojnom počte - 45 kusov. Po zbrataní začíname stúpaním Zádielskou tiesňavou. Je dlhá necelé 4 km a rýchlo napredujeme. Cez tiesňavu vedie stará asfaltka. Sprevádza nás Chotárny potok nazývaný tiež Blatnica. Po oboch stranách tiesňavy sú strmé skalné zrazy, na ktorých sa tyčia rôzne skalné útvary alebo veže. Celá tiesňava je národná prírodná rezervácia a vedie cez ňu Náučný chodník Zádielska tiesňava. Pohybovať sa môžeme len po ceste. Veď inak sa ani nedá.
Prichádzame k najznámejšiemu skalnému útvaru. Volá sa Cukrová Homoľa a je to najvyššia veža na Slovensku s výškou 105 metrov. V týchto miestach je tiesňava najužšia, len 10 metrov, a nazýva sa Zádielska brána. Urobíme si tu prednášku o Zádielskej doline, jej menšej časti - Zádielskej tiesňave, horolezectve a jaskyniarstve. Ideme ďalej a na najbližšej zastávke nás čaká ďalší Skalný útvar - Zmývač krvi. Stojí hneď vedľa cesty pri solitérnom buku a sú v ňom dve jaskyne, bez prístupu na pešo.
K horárni ani nedôjdeme, náučný chodník sa stáča hore na planinu. Je to trošku dlhé a výživné stúpanie lesom až po rázcestník Na skale. Tam si konečne dáme prednášku o Zádielskej planine. Dobrý turista by ju prešiel krížom-krážom po chodníkoch do dvoch dní. Jaskyniar G. Lešinský len za deň :-). Stúpanie na dnes máme takmer za sebou a ideme sa pozrieť na susednú vyhliadku s rovnakým názvom, aký je na rázcestníku. Vlastne sú to dve vyhliadky vedľa seba, takže nevynechajte tú druhú. Pohľadom z nich by sme mali vidieť Zádielsku tiesňavu, ktorou sme prechádzali. Je ale hmla a my skoro nič nevidíme.
Od vyhliadky už budeme smerovať len na juh planiny až k Turnianskemu hradu po modrej značke, pretože modrá je dobrá :-). Rýchlo míňame ovčinec a prechádzame otvoreným terénom i menšími lúkami. Nádherná oblasť. Pre niektorých turistov je Zádielska planina tá najkrajšia v Slovenskom krase. Keď vôjdeme do lesa, prídeme k rázcestníku Okrúhly laz. Na tomto mieste stálo najväčšie hradisko na Slovensku, ktoré pochádza z obdobia Kyjatickej kultúry. Zostal zachovaný severný Keltský val, ktorý je 900 m dlhý, 8 m široký a 3 m vysoký. Kto neverí, ten si to môže prečítať na tabuli :-). V tejto oblasti skúsim hľadať drevený kríž po nezvestnom turistovi, ktorý tu zahynul. Než to nájdem, naši turisti už pokročili a vychutnávajú si vyhliadky na Krkavčích skalách. Z nich sú nádherné pohľady na protiľahlú stranu Zádielskej tiesňavy.
Pridám do kroku a míňam odbočku Náučného chodnika, ktorý sa stáča dole do Zádiela. Pokračujem otvoreným terénom po modrej. Našich dobieham v miestach, kde na povrch vystupujú výrazné škrapy a človek musí po nich presne našlapovať. Obratne všetkých predbieham a vediem našu skupinu. V otvorenom teréne je veľa kríkov a modrá značka nie je veľmi výrazná. Nechcem, aby niekto blúdil, trasu si celkom dobre pamätám, tak idem prvý. Tento úsek je lepšie zdolávať opačne stúpaním. Klesanie po škrapoch je menej pohodlné a zvyšuje riziko pádu. Ale žijeme všetci, aj ked niektorí už toho majú dosť. Ešte ich namotivujem, že po 400 m klesania prídeme k rázcestníku pod Turnianskym hradom a môžu zísť dole do reštaurácie Réva.
Naša väčšia polovica skupiny pokračuje od sedla ešte asi 10 minút na hrad. V altáne nás už čakajú sprievodcovia z o. z. Castrum Thorna. Hlavná hradná pani musela ísť do volebnej komisie. Našťastie tu máme hradného pána a mladú hradnú pani. Aby sme podporili občianske združenie, najprv kupujeme suveníry. Potom ideme na dvor hradu, kde turistom rozprávam o Turnianskom hradom kopci, na ktorom sa nachádzame. Je to dnešná druhá národná prírodná rezervácia. Pridávajú sa hradní a rozprávajú nám o rekonštrukcii, ktorú majú na hrade na starosti. Keby bolo viac ľudí a peňazí, hrad by vyzeral inak. Zatiaľ sú to len jednotlivé časti bývalých budov a hradieb, aj keď ako kultúrna pamiatka. Na záver spoločná fotka a spoločný štamperlik.
Od hradu sa vraciame k rázcestníku. Hľadáme (akože)endemit rastlinu Rumenica turnianska. Nachádzame niečo žlté, je to Bôľhoj lekársky, ktorý nás oklamal, že je rumenica :-). Fakt sa podobajú. Ešte aj na susednom veľkom kameni je napísané veľké R. Od rázcestníka je to už necelá polhodinka okolo záhrad a viníc k okraju obce Turňa nad Bodvou do reštaurácie Réva. Jedlo sme si objednali ráno, takže obsluha je pripravená a rýchla. Keďže som vedúceho Janka na tejto krásnej túre predtým nepoznal a navyše je to jaskyniar, venujem mu môj súkromný kalendár Slovenského krasu. Vedúci ešte chce, aby sme si pozreli pamätník 1. štartu MMM a pamätníky legionárov hneď pri susednom cintoríne. Ale plné bruška turistov ťahajú svojich majiteľov už len do autobusu. Čas máme dobrý, odvoliť stihneme. Oživil som priateľstvo medzi Košickými a Prešovskými organizovanými turistami. Náš oddiel mal tekvičkovú túru, ktorá bola skôr atrakciou a mne sa viac chcelo šlapať 12 kilometrovú túru na Zádielskej planine a tiesňave. Nie je to veľká vzdialenosť, ale mali sme veľa zastavení, aby sme sa pokochali krásnou prírodou vo východnej časti Slovenského krasu v správny čas na jeseň.
Rovnako na mňa urobili dojem hradný pán a pani z o. z. Castrum Thorna. Škoda, že sa nenajde nejaký mecenáš, aby sa hrad obnovil tak rýchlo, ako sa to podarilo s kaštieľom Františka Rákócziho II. v Borši. Rád niekedy prídem na brigádu na hrade. V sezóne sa brigáduje každú sobotu. Možno sa niekedy pridajú aj naši turisti. Hlavne, pomoc pri archeologických vykopávkach môže byť celkom zaujímavá. A ďakujem vedúcemu Jankovi za možnosť prednášať o mojej druhej najobľúbenejšej planine.
