Nebol som síce na žiadnom zozname pozvaných hostí, hoci som svoju účasť nahlásil niekoľko dní vopred, ale to mi padlo vyslovene vhod, včera na sedmičke v Káčku bolo akurát čítanie o tom, ako Ježiš na hostine u farizeja varoval prítomných, aby sa nepchali dopredu, lebo tí, ktorí sa vyvyšujú, budú ponížení. A hoci som so sebou znova raz nemal poslanecký preukaz, jeden z ochrankárov ma spoznal a tak som sa relatívne bezbolestne dostal medzi „svojich“, t.j. kolegov z parlamentu.
Kladenie vencov bolo účelne striedme a preto dôstojné. Vcelku znesiteľné, a miestami dokonca inšpiratívne, boli aj prejavy pohlavárov. Nič zvlášť dobré však neviem povedať ani o jednom z dvoch vystúpení erárneho recitátora pána Sarvaša, ktorého úporná snaha o artikuláciu a dramatický výraz narážala na niektoré anatomické limity v perorálnej oblasti tak neochvejne, že človek to miestami stíhal vnímať len ako šelestivý zvuk.
Zhromaždený ľud si, súdiac podľa reakcií a celkovej atmosféry v ovzduší, osobitne užil dva hajlajty. Prvým bolo vystúpenie mužne zarasteného pána podpredsedu Fica, ktorý sa rozhodol prehovoriť k národu mimo plánovaného programu a urobil dobre - nielen, že ho počas prejavu jeden starší pán v reakcii na slovné spojenie „duchovná rakovina národa“ pochválil hlasným výkrikom „múdro!“, ale nadôvažok si odchádzal sadnúť za skandovaného potlesku. Tento Ficov úspech bol o to pikantnejší, že mu predchádzala svojská oslava Bystričanov. V úvode prejavu pán podpredseda spomenul, že chce svojimi slovami osláviť najmä Bystricu, a na pomoc si vzápätí zobral priepoviedku, že „Za živa v Bystrici, po smrti v nebi“. Môžem sa mýliť, ale mám pocit, že označiť život v nejakom meste za očistec je veľmi nepodarený kompliment, to už mohol Bystricu pochváliť rovno ako Pažravú pri Zvolene.
Druhým vrcholom bolo vystúpenie Kristíny v priliehavom bielom outfite, ktorá sa vlnila do rytmu a otvárala ústa na reprodukciu tej jej otravnej eurovíznej odrhovačky o horehronskej flóre. Vedľa sediaca pani poslankyňa Vášaryová ma upozornila, že na tento bod programu sa k tribúne dostavili aj zamestnanci múzea, vrátane paní kuchárok, z ktorých niektoré pomáhali Kristíne vlastnými pohybovými kreáciami. Na mňa, starého mrzúta, toto cirkusové číslo, doplnené o poskakujúcu štvoricu akože tanečníkov, oblečených do kostýmov poľných strašiakov, pôsobilo ešte nevhodnejšie, ako mladý muž, ktorý priamo pod tribúnou obsluhoval oficiálnu stacionárnu kameru podujatia v dosť zafúľaných teplákoch.
Sklamali ma aj chlapci z čestnej stráže. Ich „roztlieskávač“ bol skoro tak zachrípnutý, ako pán prezident a to ich pochodovanie mi prišlo oveľa ťarbavejšie, neochotnejšie a rozpačitejšie, ako keď to ukazujú v televízii. Také mi to prišlo, ako keby mažoretky navliekli do príliš dlhých sukničiek a namiesto jarmiliek im obuli martensy.
To traja borci v tmavých oblekoch, ktorých saká im siahali tesne nad kolená, boli z úplne iného komiksu – tak dôkladne si v televízii napozerali Segalove inštruktážne videá, že stáli s na pol metra rozkročenými nohami, ruky noblesne položené na pohlaví, sánky zaťaté na tú akurátnu mieru, a čierne plastové okuliare si nedali dole, ani keď sa obloha zatiahla tak, že by cez tie tmavé sklá nerozoznali Dolpha Lundgrena od Dannyho de Vita, nech teda zostaneme žánrovo konzistentní.
O Horehroní sa zvykne hovoriť, že to je červený kraj. Ťažko sa tomu čudovať. Povstanie je podľa mňa jeden z autentických historických zdrojov kolektívneho sebavedomia Horehroncov a jeden z prirodzených základov ich nároku na uznanie za spolu-konštituenta politických dejín slovenského národného spoločenstva. V skratke, je to (nielen) pre tento región identitotvorná udalosť. Na jej tohtoročných oslavách sme tam z koaličných poslancov boli traja (dva kusy SDKÚ, jeden kus KDH), smerákov bolo asi trikrát toľko. Keď z tribúny hrmel Fico, premiérka už bola dávno preč. Kto by sa potom pozastavoval nad tým, že riaditeľ múzea, ktorý tak vďačne vyhovel žiadosti ex-premiéra o možnosť vystúpiť mimo dohodnutý line-up, si medzi hosťami zabudol všimnúť podpredsedu vlády a ministra práce Mihála.
Nič v zlom, ale neschopnosť pravice a takzvanej pravice hlásiť sa k tejto udalosti (čo ako mohla byť z vojenského a iných hľadísk skôr zlyhaním, ako úspechom) pravidelne a nahlas aj, a možno najmä, na úrovni rituálu (čo ako môže byť v niektorých svojich prejavoch gýčovitým) ju na mnohých kótach socio-kultúrnej mapy Slovenska zbavuje šance, že si ju nositelia príslušných kultúrnych kódov budú niekedy ochotní adoptovať aj srdcom. Ak nám stačia tí, ktorí si svojich zástupcov vyberajú rozumom, nech sa páči. Ale bez dôvery v to, že spoločná účasť politikov a občanov na rituále vytvára a prehlbuje emocionálnu väzbu medzi nimi a zároveň v to, že pestovať takúto väzbu nie je hriech, ale povinnosť, zostane pravici a takzvanej pravici dúfať vždy len v šťastnú zhodu okolností.
Povstanie navyše nie je zmysluprázdna izba revolučných tradícií a jeho pripomínanie nemusí byť vyprázdneným rituálom typu ohňovej šou okolo koňa, ktorému by čo len ľahká erekcia odkrvila celý zvyšok tela. Poviem to takto: za ostatných asi dvesto rokov jediné generácie, ktorých mnohí príslušníci si to tu nemuseli, s prepáčením, odsrať vlastnou krvou, sú generácie počínajúce Husákovými deťmi. Rád by som sa mýlil, ale ako človek, ktorý v dospelosti zažil iba pohodlnú spotrebnú spoločnosť, relatívne bezpečie a sociálny zmier mám obavu, že môže prísť aj na nás a na naše deti. Povstanie sa mi, spolu s terorom 50-ych rokov a narkózou normalizácie, javí ako dobrá príležitosť rozpomenúť sa občas na to, že niekedy sa do zápasu o slobodu a dôstojnosť musia okrem hláv nasadiť aj telá. Respektíve že treba vždy a znova robiť všetko preto, aby sa nasadiť nemuseli.
doplnené 30. augusta štvrťhodinu pred poludním: moja babka a moja teta žijú v Banskej Bystrici (Fončorda) a mám v tomto meste viac blízkych ľudí než v ktoromkoľvek inom s výnimkou BA a TT, takže ak sa chce niekto urážať na ten žart s Pažravou pri Zvolene, je mimo. nevadí.
