Opakovane som zažil dr. Kanderu, ako nesúhlasil so svojim vtedajším nadriadeným, bývalým ministrom Lipšicom, v priamej konfrontácii, z očí do očí. Nebolo nás takých v zbore, nazvanom Operatívna porada ministra, na húfy, ale príklady naozaj tiahnu, vedeli sme sa viacerí o veci pohádať nielen medzi sebou, ale, pri zachovaní štábnej kultúry, aj s ministrom. Napokon, niekedy mu dal Lipšic, rovnako ako iným nositeľom nesúhlasu, za pravdu, inokedy si ho iba vypočul a urobil to po svojom. Presne tam to aj skončilo, kancelária mu zostala tá istá, plat, predpokladám, takisto, žiadne statusové likvidácie, jednoducho ďalej rozprával a robil to, čo si myslel, že vecne sedí.
Kanderovo rozhodnutie odísť z justície chápem, ale napriek tomu som z neho naozaj zhrozený, pretože ho nedokážem čítať inak ako tak, že ten tlak, ktorému bol, spolu s mnohými inými, vystavený, je účinný, že metódy, kvôli ktorým odchádza, sú naozaj účelné a funkčné, a že sa úspešne napĺňa scenár vystrnadiť, vytlačiť z dôležitých pozícií nositeľov autonómnych postojov, ktorí pred bezvýhradnou osobou lojálnosťou uprednostňujú vernosť vlastnej predstave o stavovskej povinnosti a cti.
Ak odchádza človek, ktorý sa - podľa mojich informácií, intuície a odhadu - ako sudca nemal dôvod niečoho báť, človek, ktorého profesné renomé je fakt bez poškvrny, tak čo iné mám cítiť, ako obavu z implózie celého stavu. Ak sa poberú aj ďalší, posledný nech zhasne, lebo to, čo bude robiť ten zvyšok, sa aj tak najlepšie robí potme.
