Podpíšete zmluvu s mobilným operátorom na paušál s nejakou dobou viazanosti a zároveň sa s ním dohodnete, že vaše prípadné spory bude riešiť konkrétny rozhodcovský súd. Potom prestanete platiť účty a zmluvu vypoviete pred uplynutím doby viazanosti, takže operátor dá na vás žalobu na rozhodcovský súd. Ten mu dá za pravdu a svojim rozhodnutím vám uloží zaplatiť operátorovi určité finančné plnenie. Vy v určenej dvojmesačnej lehote nijako nenapadnete rozhodcovský rozsudok na súde, takže nadobudne právoplatnosť a nakoľko dobrovoľne neplníte, operátor dá návrh na jeho nútený výkon. V exekučnom konaní zostávate naďalej úplne ticho, ale máte šťastie, hneď dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď exekučný súd sám od seba preruší konanie a formou tzv. prejudiciálnej otázky sa Súdneho dvora spýta, či by nemal, tiež sám od seba, zrušiť tú časť vašej dohody s operátorom, v zmysle ktorej vaše prípadné spory bude riešiť rozhodcovský súd. Druhýkrát vtedy, keď Súdny dvor odpovie, že mal.
Toto nie je sociálny štát, toto je Slnečný štát (k pojmu slnečný štát pozri, v historickej stredomorskej verzii, Tomasso Campanella: Civitas solis; v modernej sliezskej verzii, Martin Šulík, Marek Leščák: Slnečný štát), kde nesmie pršať a ak predsa len zaprší, hodnostári rozdávajú dáždniky. Posolstvo by sa pri troche zlej vôle dalo pochopiť aj takto: ak si španielsky štát žije vysoko nad pomery, spoliehajúc sa, že tu ešte vždy je hlinené prasiatko s nápisom EÚ (pozornosť nemeckého a holandského daňovníka), nemôže sa čudovať, že si takto chce užiť aj ležérny španielsky spotrebiteľ, ktorý vie, že nech premešká akúkoľvek lehotu, ešte vždy tu okolo ohňa sedí 27 mesiačikov v talároch, pre ktorých jahody v zime nie sú žiadny problém.
Vyzerá to ako definícia paternalizmu, ale nebol by som s tým odsudkom taký rýchly. Po prvé, ideovým základom tohto typu starostlivosti nie je nevyhnutne predpoklad, že spotrebiteľ je z povahy veci nesvojprávny idiot, ale potreba nahradiť formálnu rovnováhu zmluvných strán skutočnou rovnováhou, aká kompenzuje inherentnú nerovnosť v ich predzmluvnom postavení. Na tento typ „rovnostárskej“ logiky pritom nemá patent Súdny dvor, ale ešte v 70-ych rokoch minulého storočia sa k nemu dokázali prihlásiť aj americké súdy (napr. Najvyšší súd štátu Iowa vo veci C & J Fertilizer v. Allied Mutual, 1975). Po druhé, z vlastnej skúsenosti viem, že spôsob fungovania niektorých rozhodcovských súdov nemá s výkonom spravodlivosti absolútne nič spoločné a predstavuje len legalizovanú superskratku k exekučnému titulu. Aj v danej veci prevádzkovalo rozhodcovský súd to isté združenie, ktoré operátorovi poskytovalo právne služby.
Na jednej strane je teda skvelé, že v Európe existujú súdy, ktorých sudcovia sú ochotní poskytnúť takúto ochranu aj iným, ako len sebe a svojim „rodinám“ (k pojmu rodina, pozri Mario Puzo: Krstný otec). Na strane druhej sú obavy, že toto vodenie za ručičku nás úplne oberie o akúkoľvek nezávislosť od inštitucionálnej opatery a zostaneme ako také ovce, nakŕmené a v pohodlnom košiari, ale vydané napospas strihaniu a dojeniu kedykoľvek si bača zamanie. Napokon, ten slovenský dnes spoločnú vlnu kmáše rovno kosačkou.
