Vyliezť v zákopovej vojne na otvorené pole a pozrieť sa, či dokonca rozpažiť ruky na obe strany znamená koledovať si o poriadny šrapnel sprava aj zľava. Čo už.
Liar liar
Všetci, ako tu dnes sedíme, tu sedíme preto, že desiateho marca nám boli ľudia odovzdať dočasné poverenie na správu vecí, o ktorých rozhodujú štátne orgány. Je tých vecí, žiaľ, čoraz viac, ale nie všetky ľudí zaujímajú rovnako. To, čo chce kandidát do parlamentu urobiť s chovom nebezpečných zvierat alebo so spôsobom obsadzovania správnej rady regulačného úradu nie je pre voličov ani zďaleka také dôležité než to, ako chce tento kandidát riešiť konsolidáciu verejných financií alebo systém dôchodkového zabezpečenia. Ono sa to vlastne z hľadiska významu pre rozhodovanie ľudí o tom, kto ich bude pri výkone verejnej moci zastupovať, ani nedá porovnať.
Na jeden mandát treba približne štrnásť až sedemnásť tisíc hlasov. Lenže nie každý kandidát má rovnakú schopnosť tie hlasy získať. Zatiaľ čo taký ja, napríklad, som hnutiu, za ktoré som kandidoval, priniesol maximálne jeden-dva mandáty naviac, okrem toho svojho, taká Lucia Žitňanská ich, odhadujem, priniesla aspoň šesť a taký Robert Fico možno aj šesťdesiat. V skratke, väčšina z nás tu sedí kvôli tomu, čo možno desať, možno dvadsať ľudí z celého parlamentu znamená pre všetkých, ktorí boli voliť. Viac ako dvadsať z nás ľudia aj tak nepoznajú.
Človek, ktorý na svojom vlastnom chrbte, vďaka svojej obľube a autorite medzi ľudom, vyviezol do parlamentu prevažnú väčšinu vládnych poslancov, v čase, keď sme sa my všetci uchádzali o parlamentný mandát, opakovane hovoril, že nebude meniť pomer dôchodkových odvodov. Tri dni pred voľbami varoval ľudí, že „to nie my, to pravica chce znížiť odvod do druhého piliera, my chceme len zvýšiť garancie".
Turnaj lúpeživých rytierov
Pozrite, ja si na to síce ťažko zvykám, ale už som pochopil, že v politike si mnohí dovolia viac, ako by v bežných medziľudských vzťahoch bolo únosné. Lenže sú veci, ktoré sa nesmú ani v politike, ak nemá byť turnajom lúpeživých rytierov, ale súťažou ideí, hodnôt a predstáv o verejnom záujme. Jednou z vecí, ktoré sa nesmú, je povedať ľuďom v čase, keď odovzdávajú to základné, čo majú, čiže svoju moc, že toto a toto chceme a toto a toto nechceme urobiť, a potom to úplne postaviť na hlavu, úplne poprieť obsah mandátu, ktorý si politik vypýtal. To je úder lakťom, zozadu a na temeno.
Rok a pol ste tu vykrikovali po okáeske, že sú v parlamente podvodom. S výnimkou falšovania výsledkov niet väčšieho volebného podvodu, ako tri dni pred voľbami ľuďom zatajiť to najdôležitejšie, čo vo funkcii chcete urobiť.
Ale možno som v tejto veci len príliš útlocitný. Čo mi však príde ako zvrátenosť, ktorá musí byť zjavná úplne každému, je, ak napriek tomuto typu podvodu predseda vlády dvakrát alebo trikrát zoberie vo svojom prednese do úst „morálne právo". Tak to z hrušky dolu, priatelia, to už je fakt trochu moc. Morálne právo je totiž presne to, čo vám na túto zmenu chýba. Nie preto, že by ste nemali dosť silný mandát od ľudí; naopak, máte ho mimoriadny - ale na ochranu druhého piliera, nie na jeho devastáciu. Taký ste si od ľudí vypýtali, a preto práve a len taký ste aj mohli dostať a dostali.
Schusterove deti
K veci samej - rozumiem argumentom, že si na plátanie diery v Sociálnej poisťovni potrebujeme požičiavať na trhoch a že dnes sú súkromné dôchodkové úspory pre nás ako pre štát naozaj drahé. Mám voči tejto argumentácii dvojo výhrad.
Po prvé, potreba vykrývať deficit v Sociálnej poisťovni sa objavila roky predtým, ako vznikol druhý pilier a s jeho nastavením nesúvisí viac, ako s ním súvisí, napríklad, ale nielen, demografický vývoj či rast HDP. Áno, dnes si na dôchodky, vyplácané z prvého piliera, musíme požičiavať a ak by sme si museli požičiavať menej, platili by sme menej na obsluhe štátneho dlhu. Dnes tiež ale platí aj to, že je totálnou lotériou, či si na dôchodky ľudí, ktorí majú štyridsať a menej, budeme mať vôbec od koho požičať a ak aj áno, za akú cenu. Nič dnes nie je pochybnejšie, ako schopnosť tohto štátu o dvadsať tridsať rokov plniť záväzky, ku ktorým sa dnes s takou ľahkosťou hlási.
Iste, môže sa stať zázrak a vy si rozmyslíte veci, ktoré chcete spáchať v školstve a v ekonomike ako takej, možno dokonca zľavíte z niektorých projektov, slúžiacich na konsolidáciu súkromných financií vašich sponzorov a kamarátov, a teda, že sa stane zázrak a tento štát začne fungovať ako servis pre svojich občanov, nie ako chamtivý pandúr a o dvadsať-tridsať rokov ho bude spravovať jedna pracovitá, sebavedomá, konkurencieschopná generácia, nazvime si ju pracovne Schusterove deti. Lenže dnes tomu absolútne nič nenasvedčuje, dnes je kurz na takýto vývoj jedna k desiatim a vy si môže dovoliť hrať vabank iba preto, že ten vklad, tú stávku zaplatí niekto iný. Zaplatia ju deti, vnuci a pravnuci ľudí, ktorí dnes sedia v tejto sále a to v čase, keď mnohých z nás už budú môcť na zodpovednosť brať len dejepisci našich omylov.
Hlavným účelom druhého piliera nie je štátu priťažiť, ale ho práve odbremeniť, redukovať záväzky, ktoré už dnes nestíha plniť bez toho, aby si musel požičiavať a ja raz neviem, z čoho vám vyplýva, že by ich v budúcnosti mal stíhať lepšie. Tá diera v Sociálnej poisťovni, ak ste schopní sa na ňu pozrieť cez prizmu dlhšiu ako jedno volebné obdobie, nie je dôvodom na redukciu súkromného sporenia, ako to tvrdíte vy, ale presne naopak, je dôvodom na jeho ochranu a zveľaďovanie. Nikde na obzore nevidieť najmenší dôvod si myslieť, že tá diera sa bude zmenšovať, naopak, všade navôkol sa zbierajú predpoklady pre jej prehlbovanie a bude to tak, aj keď druhý pilier zdevastujete ešte viac. Všetci vieme, že omnoho viac, ako druhý pilier, potrebuje svoju zásadnú zmenu ten priebežný, ale ak si myslíte, že tou zmenou je infúzia rýchlych peňazí, vešiate nám nad hlavu sekeru, ktorá raz bude musieť spadnúť.
Sociálno-demokratický biznis plán
Pripúšťam, že sa mýlim a že sa nám finančne viac oplatí vziať peniaze z budúcnosti a použiť ich dnes, lebo to je presne to, čo sa redukciou druhého piliera urobí. Nevyhnutným predpokladom pre to, aby sa to oplatilo, aby naozaj malo zmysel použiť budúce peniaze dnes, je existencia kompetentného, presvedčivého, dôveryhodného biznisplánu štátu. Ja žiadny nevidím, odpustite mi to. Nevidím žiadnu stratégiu strednodobého a dlhodobého rozvoja, na základe ktorej by som vôbec mohol byť ochotný podľahnúť ilúzii, že to dáme, že po tej dokonalej búrke, ktorú avizoval predseda vlády, sa zase vyjasní, a my sa pretlčieme aspoň tak, ako sme sa pretĺkli doteraz. Lenže Minerva, napríklad, spí spánkom klinickej smrti a vy už jej ani nechodíte kontrolovať dýchacie prístroje, firmy húfne odchádzajú do daňových rajov, domáca spotreba bude ďalej klesať a predseda vlády príde do parlamentu nariekať, že v kase našiel menej peňazí, ako minule a že teda nech opozícia povie, čo s ním. To znie fakt sľubne.
Zobrať dnešným tridsiatnikom polovicu z ich zásluhových dôchodkov bez toho, aby ste im ukázali plán - sociálno-demokratický plán - čo všetko štát urobí preto, aby dostali aspoň tie solidárne, je hrubý faul na ľuďoch, ktorí sa nemajú ako brániť.
Bismarck už zomrel
Ten Bismarckov model bol pripravený a presadil sa za úplne iných okolností, v úplne iných ekonomických, spoločenských a demografických aranžmánoch, než v akých žijeme a budeme žiť my. Neschopnosť nahliadnuť za model, pochádzajúci z konca 19. storočia, ubližuje dnes aj ekonomike, aj spoločnosti a všetkým tým väzbám a vzťahom v nej, ktoré vôbec majú nejaký potenciál budovať medzi-triednu a medzi-generačnú solidaritu. Bismarck je passé, dnes neberie dôchodky každý desiaty dospelý, neberie ich rok-dva a nerobia na neho štyri deti.
Mimochodom, to, čo som avizoval vo vzťahu k zdravotnému poisteniu, plánujem postupne navrhnúť aj vo vzťahu k tomu dôchodkovému - zrušenie akýchkoľvek povinných odvodov, úhrada štátneho dôchodku v rovnakej bazálnej výške pre každého priamo z rozpočtu a zvyšok dobrovoľné súkromné sporenie, rodina, komunita, a tak ďalej, jednoducho solidarita medzi všetkými v rozsahu základného štandardu, ale v rozsahu nad základný štandard solidarita práve a len medzi tými, medzi ktorými je morálne opodstatnená, dá sa rozumne očakávať a je správne ju pestovať.
Ešte jednu vec vám chcem povedať. Ja chápem, že toto je svojim spôsobom payback time, čas odplaty za to, že druhá Dzurindova vláda mala pocit, že vás na to nepotrebuje a nebude potrebovať. Keď sa zavádzal druhý pilier, nepredchádzala tomu žiadna sofistikovaná ekonomická analýza dlhodobých dopadov a pomer 9/9 je v istom zmysle úplne svojvoľný. Rovnako svojvoľné a prosté akejkoľvek analýzy dlhodobých dopadov je však aj to, čo dnes navrhujete vy.
To je stará slovenská bolesť - a asi nielen slovenská, stačí sa pozrieť na juh a juhovýchod - že väčšina má pocit, akoby tu mala byť navždy, že zabúda na svoju dočasnú povahu a seje také, aké sa jej potom nechce žať, vždy zas a znova. Liekom na túto bolesť však nie je ďalšia dávka opiátu v zmysle „my môžeme, lebo nás je viac" a tak, ako sa dnes politickým architektom druhého piliera vracia ich vlastná slabosť - áno, demonštrácia sily je demonštráciou slabosti - tak sa vám raz vráti váš dnešný hriech.
Jedna k jednej
Nerobte to takto, sami, silou prostej väčšiny, proti mandátu, ktorý ste dostali, doplatíme na to ako štát. Dnes máme oproti starej Európe jednu obrovskú výhodu, v rekonštrukcii nepoužiteľného modelu dôchodkového zabezpečenia sme o dlhý krok vpred. Náš dnešný model nie je svätá krava, ktorej sa treba klaňať, aj na ňom je čo opravovať, pred chvíľou som napríklad avizoval plán úplne nahradiť povinné dôchodkové sporenie dobrovoľným. Navyše, po tom, čo ste druhému pilieru vyviedli pri svojom prvom pokuse mu ublížiť, stratil podstatnú časť svojej logiky. Lenže vy ho idete takto mrzačiť nie v rámci organickej komplexnej systémovej úpravy, ale kvôli rýchlym peniazom, ktoré neviete nájsť inde.
Tak ich aspoň na chvíľu prestaňte hľadať. Prestaňte pátrať po tom, kde sa ešte čo komu dá vziať a skúste hospodáriť s tým, čo viete vyzbierať bez toho, aby ste na desaťročia dopredu gordickým uzlom viazali ľuďom na krky náhrdelníky z mlynských kameňov - od koho iného, ako od vás, budú dnes ľudia ochotní počuť „na toto a na toto máme a teda práve a len toto a toto sa vám budeme snažiť v čo najlepšej kvalite doručiť. Nič z toho nerozdáme kamarátom, jedna k jednej, čo vyberieme, to vrátime na verejných službách, a vy budete vedieť, že dostávate práve to, čo ste si zaplatili. Ani menej, ani viac."
Lebo takto nám sľubujete viac a dávate menej, než na čo máme nárok. A to je pre nás fakt zlý obchod.
