Ústavnoprávnemu výboru bol predložený zoznam 21 kandidátov, na ktorom boli uvedení v poradí podľa navrhovateľov. Keď som k tomu na výbore otvoril rozpravu, neprihlásil sa do nej nikto. Nikto. Následne bolo uznesenie, vrátane zoznamu, schválené trinástimi hlasmi z trinástich (vrátane 6 zo 6 za SMER-SD). Keď to prišlo do pléna, otvoril k tomu rozpravu predsedajúci, so žiadnou námietkou sa opäť neprihlásil ani jeden jediný poslanec. Deň po (neúspešnom) hlasovaní sa opoziční poslanci rozkričali, že sa im to poradie nepáči, a to vrátane toho pána poslanca, ktorý na výbore hlasoval za.
Po pánovi poslancovi Paškovi a pánovi podpredsedovi Ficovi, ktorým procedurálne návrhy neprešli, sa so svojim vlastným prihlásil aj kolega Kaliňák, s dovetkom, že trvá na tom, aby sa o tom hlasovalo. Návrh prešiel, jeho približný obsah nájdete napríklad tu: http://www.sme.sk/c/5604184/narodna-rada-schvalila-kalinakovu-recesiu.html. Ide o návrh, ktorý sa technicky nedá vykonať a ktorého obsah úplne odporuje základným princípom tajného hlasovania. Ale to sú zbytočne vážne výhrady, ten návrh bol myslený ako recesia a ja som sa - ako taký starý suchár, ktorý nerozumie srande a myslí si, že na zábavu na úrovni polepšovne pre deti do 10 rokov by nemalo slúžiť plénum, ale, ak už, tak priľahlý poslanecký salónik - som sa tohto hlasovania práve preto odmietol zúčastniť.
Nejde mi ani tak o to, že sa tam v sále rozdrapovali poslanci, ktorí keď mali možnosť to poradie namietnuť, nepovedali nič a niektorí z nich ho dokonca sami schválili vlastnými hlasmi. Veď nech. Ani o to, že taký "veselý" návrh vôbec padol. Ale o to, že keď to 65-imi hlasmi prešlo, tá kopa (kopa = päť tuctov) poslancov SMERu sa pustila do takého úprimne zlovoľného chechotu, z ktorého ma mrazilo. Pochopil som totiž, že miera môjho politického cynizmu a dešpektu k poslaneckému mandátu je prohibitívne nízka, že dokým tam budem chodiť ako do plateného zamestnania, v ktorom mám odviesť čo najlepšiu prácu, budem za čudáka, že stavovskou povinnosťou poslanca je robiť zle "tým druhým". Ak ste videli Shreka štvorku, skúste si predstaviť, ako sa tváril Martinko Klingáč, keď mu vyšlo niektoré z tých jeho svinstiev; alebo si predstavte zlé deväťročné ešte-decko, ako sa baví na tom, že sa mu podarilo spolužiaka v novej školskej uniforme potknúť tak, že si ju komplet zafúľal v blate. A vynásobte si to šiestimi desiatkami, šesťdesiat klingáčov naživo, niektorí z nich sa v tom chechotavom natriasaní nevedeli zastaviť dlhé minúty, taká prča tam tuším ešte ani nebola.
Iste, že som príliš útlocitný a nemám sa čo ponosovať, do parlamentu sa nechodí za robotou, ale za politikou a politika je, keď sa vám toho druhého podarí kopnúť do gúľ, dámy odpustia. Takéto fňukanie je úplne mimo misu už aj preto, že medzi tými 65-imi boli aj hlasy z koalície, sranda predsa musí byť. Píšem to len ako verejné priznanie môjho nového mentálneho stavu: pochopil som, že je zbytočné až škodlivé snažiť sa o ústretovosť a noblesu - sú to komparatívne nevýhody nielen na zastávkach MHD v čase dopravnej špičky, ale aj v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky v čase, keď zasadá.
Vedel som aj pred dnešným rokovacím dňom, že slušnosť je na Slovensku považovaná za slabosť. Nevedel som len, že strata akýchkoľvek zábran je taká zábava.
A v tom poslednom záchvate slabosti, tvorenej úsilím byť slušný a spravodlivý bez ohľadu na to, ako veľmi sa to neoplatí, hlásim, že v podstate mali smeráci pravdu, to poradie malo byť podľa abecedy.
