Odišiel totiž človek, ktorý dejiny nielen skúmal a hodnotil; on tie moderné slovenské dejiny bezprostredne ovplyvňoval. A viac, ako sa všeobecne vie.
V článku v SME bolo spomenuté, že sa spolu s Františkom Mikloškom podieľal na príprave vyhlásenia nášho parlamentu k odsunu karpatských Nemcov. Vplyv tejto ospravedlňujúcej deklarácie na medzinárodno-politický goodwill Slovenska dodnes nie je docenený. Aj, hoci nielen, vďaka nej sme - aspoň podľa môjho skromného názoru a zároveň informácií z diplomatického zákulisia vonku - po vzniku republiky ustáli tlak maďarskej strany pri našom prijímaní za člena Rady Európy. O niektorých veciach sa ani nepatrí, ani nedá hovoriť úplne všetko, ale Mikloško so Zemkom výrazne pomohli medzinárodnej akceptácii Slovenskej republiky v čase, keď od nej bola závislá vyslovene existenčne.
Milan Zemko však ovplyvnil budúci vývoj Slovenska ešte priamejšie a to je práve dôvod, pre ktorý ho na jednej prednáške za semester vždy spomeniem. Mnohí moji voliči boli v tom čase ešte príliš mladí, aby si to pamätali, ale oddá sa si to pripomenúť: tzv. milovská zmluva medzi SNR a ČNR mala položiť základy novej federácie, po pithartovsky tzv. dvojdomku. Schvaľovať ju mali predsedníctva oboch národných rád. Kým sa k tomu dostala tá česká, neprešlo to v tej slovenskej a vtedajšej parlamentnej väčšine chýbal práve hlas Milana Zemka, ktorý s obsahom zmluvy nesúhlasil. (Chýbali aj štyri hlasy KDH z tzv. Klepáčovho krídla, ale s tými sa ani nepočítalo a zmluva neprešla o jeden hlas.) Zvyšok sú dnes už naozaj dejiny, ktoré poznáte. Ak nie, tak Matica slovenská vám ich už vysvetlila, keď Václava Klausa ocenila za zásluhy o slovenskú štátnosť. Či za čo.
Dvadsať rokov sme sa s Milanom Zemkom stretávali na rôznych odborných podujatiach a až minulý rok sme mali možnosť porozprávať sa chvíľu vo dvojici. Bol to mimoriadne vzdelaný a inteligentný človek; takých si tu väčšinou uctíme, až keď je neskoro, ak vôbec.
Tu je môj skromný, asi dosť netypický hold jeho pamiatke.
