Vymyslené je to famózne, klobúk dolu. Ľudia zatlieskajú, veď im vytiahnu zo spoločnej kešene, nie tej domácej, novinári neskoro pochopia, aké kontraproduktívne bolo šibrinkovať odhadmi nad pol miliardy, keďže všetko pod ňu bude zrazu vyzerať ako skvelý díl, no a spokojnosť bude samozrejme aj na adrese, na ktorú štátna pokladnica naše grošíky pošle. Hrdina vymyslel, vybojoval boj s nepriateľom a ešte aj získal zľavu, to sú plus dve percentá v popularite a Kristínka si k apartným náušniciam dorobí na stužkovú aj diadém.
Za bieleho dňa, priamo spod nosa
Dosť bolo frivolnosti, poďme k veci. Napriek tomu, že vylúčenie možnosti súkromných zdravotných poisťovní profitovať z povinných zdravotných odvodov je vo vzťahu k skutočným problémom slovenského zdravotníctva červeným haringom (celkové náklady súkromných poisťovní, vrátane zisku, predstavujú 4,6 percenta všetkých výdavkov v slovenskom zdravotníctve), viem sa s týmto cieľom stotožniť. Spôsob, akým to chce urobiť predseda vlády, ale znamená, že sa tá možnosť odstráni len naoko a v skutočnosti sa zisk vyplatí na mnoho rokov dopredu. Možno len na osem, možno na dvanásť, zlé jazyky hovoria, že možno až na pätnásť a tie najhoršie, že v skutočnosti len na šesť, aby to dobre vyzeralo pred ľuďmi. Zarobiť na náš spoločný účet sa predsa dá aj elegantne.
Poisťovne už sa nebudú musieť naťahovať s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti o zmluvy, vyplácať „poistné plnenia", platiť zamestnancov, najímať právnikov, ani nič podobné, to svoje dostanú akcionári bez rizika a bez námahy, na dlhé roky dopredu a na drevo. Z našich peňazí, z našich spoločných peňazí. So štátom je vždy najlepší biznis.
Ak sa zlé (ale dobre informované) jazyky mýlia a celý tento neskutočne drzý obchod na náš účet ešte medzi jeho aktérmi nie je do detailov dohodnutý a teda ak predseda vlády hovorí pravdu, že o tom chce verejnú diskusiu, tu je príspevok do nej. Príspevok, ktorý nie je apriórnou kritikou typu „lebo Fico", ale ktorý na splnenie aj toho sleďového aj toho skutočného cieľa ponúka lepší prostriedok, lepšiu cestu. Ekonomicky výhodnejšiu a právne bezpečnejšiu cestu, navyše s dlhodobým priaznivým efektom na verejné financie.
Mimochodom, nápad Ivana Uhliarika a Daniela Lipšica vyzývať ľudí k prestupu zo súkromných do štátnej poisťovne sa mi príliš nepozdáva: jednak budú na jeho konci (možno aj opodstatnené) žaloby proti nekalej súťaži a jednak má skôr „pouličný" šarm, než že by vec riešil z nejakej koncepčnej perspektívy.
Načo odvody?
Tá cesta má tri súbežné pruhy: (i) úplné zrušenie povinných zdravotných odvodov, (ii) financovanie zdravotnej starostlivosti z daní a to v zákonom ustanovenom rozsahu, (iii) možnosť dobrovoľného zdravotného poistenia nad zákonný štandard, s plnohodnotnou súťažou medzi poisťovňami.
Výhody tejto cesty v porovnaní s úhradou zisku poisťovniam na viacero rokov dopredu sú ekonomické, právne aj spoločenské.
Čo sa ekonomických argumentov týka, v ucelenej podobe ich svojho času predkladali napríklad Martin Filko, súčasný šéf Inštitútu finančnej politiky, Ľudovít Ódor, súčasný člen Fiškálnej rady a Anton Marcinčin, súčasný poradca ministra financií. Nejdem ich tu podrobne rekapitulovať, vyberiem len niekoľko základných téz, ale nebudem ich nijako dávať medzi úvodzovky, pretože ich skôr parafrázujem, ako citujem.
Povinné zdravotné odvody sa iba volajú odvody, v skutočnosti sú koncipované ako zdravotná daň. Fakt, že sa volajú a vyberajú ako odvody, nás ročne stojí desiatky miliónov eur na správe poistného systému, čo sú v istom zmysle mŕtve peniaze. Tu sú tabuľky, ktoré popisujú výdavky zdravotných poisťovní. Za roky 2009-2001 minuli poisťovne z našich povinných odvodov 333 439 404 miliónov EUR na tzv. prevádzkové náklady. Desať miliárd korún na prevádzku! (Iste, časť týchto nákladov bude vznikať aj v novom modeli, ale podstatne menšia časť.)
Okrem toho tam je za rovnaké obdobie suma 333 390 231 EUR pod rubrikou „iné úhrady, okrem zdravotnej starostlivosti a prevádzkových nákladov". Spolu sme teda len za uplynulé tri roky vydali zo zdravotných odvodov na iné ako zdravotnú starostlivosť 666 829 635 EUR, ergo viac ako 20 miliárd v starej mene. Ešte raz, za uplynulé tri roky sme z peňazí, ktoré od náš štát pod hrozbou exekúcie aj trestného stíhania (§ 276 Trestného zákona) vyberá na zdravotnú starostlivosť, minuli takmer 700 miliónov eur na niečo iné. Mňam.
Model, ktorý tu v hrubých rysoch navrhujem, by bol - a teraz vlastne môžem citovať - „lacnejší a efektívnejší".
Nižšie náklady práce plus vyššia spotreba domácností
Povinné zdravotné odvody predstavujú vyššie bremeno pre prácu, financovanie zdravotnej starostlivosti cez dane by viac zaťažilo majetok, kapitál alebo spotrebu, podľa toho, ako by sa výpadok kompenzoval. V každom prípade by v nezanedbateľnej miere klesli náklady práce, takže bez prehnaného optimizmu sa azda dá očakávať aj zvýšená miera ochoty k zamestnávaniu ľudí, v politickom klišé k tvorbe pracovných miest. Napríklad v spojení s účelným rozlišovaním v regulačnom a pracovno-právnom zaťažení malých a stredných podnikov na jednej strane a veľkých korporácií na strane druhej, ale to je už iná téma, to je na inokedy.
Okrem toho, že by mohol pomôcť na strane zamestnanosti, v hrubom odhade by nový model 99 percentám pracujúcich ľudí priniesol mesačne o niekoľko desiatok eur viac. Do ich vlastných, osobných peňaženiek. Viacerí makroekonómovia mi tvrdia, že zrušenie odvodov má potenciál zvýšiť spotrebu domácností, čo je faktor, ktorého mimoriadny význam sa už o chvíľu ukáže na hrozivých číslach výberu nepriamych daní. Keď teda pro-rastové opatrenia, tak napríklad takéto.
Pri vhodnom nastavení by nový model mal priaznivý efekt aj pre našu spoločnú, verejnú peňaženku. Citujem jedného z trojice, aj keď anonymne: „Je nepochybné, že ten systém by bol pre verejné financie šetrnejší."
Ochrana akej investície?
Pri takomto modeli zároveň zanikajú všetky hlavné právne riziká. Poisťovniam nie je potrebné čokoľvek odnímať alebo preplácať. Môžu ďalej pôsobiť v systéme zdravotného poistenia, jediné, čo sa zmení je, že ľudia odvody nebudú musieť platiť a že základný štandard (plne solidárny balík zdravotnej starostlivosti) bude financovaný z daní. O prístup k povinným odvodom tak poisťovne neprídu diskriminačne, na základe nejakého zákazu či vyvlastnenia, ale preto, že tieto odvody zaniknú a prístup k nim stratí úplne každý, vrátane štátnej poisťovne.
Neexistuje žiadny legitímny právny dôvod, pre ktorý by štát nemohol svoj systém financovania zdravotníctva upraviť tak, že financovanie cez povinné odvody nahradí financovaním cez dane. Nikomu tým nezasiahne do jeho majetkových práv, ani v zmysle ústavy, ani v zmysle medzinárodných zmlúv. Takéto právo ešte štát predsa len má, a musí mať.
(Právne riziká tento model podľa môjho názoru redukuje na minimum, ale nie na úplnú nulu. Dá sa predpokladať, že dotknutí investori budú predsa len namietať porušenie bilaterálnej investičnej dohody medzi SR a Holandskom. [Vyvstávajú viaceré otázky, teraz len dve: jurisdikčná, či vôbec v rozhodnom čase vykonal „holandský" investor nejakú reálnu investíciu, o ktorú by týmto mohol prísť; vecná, aký je rozsah tzv. police powers Slovenskej republiky vo vzťahu k regulácii financovania zdravotnej starostlivosti.] Kvalifikované odhady hovoria, že aj v prípade, ak by sa toto nízke riziko malo zhmotniť, bude na ňom visieť podstatne, priam rádovo nižšia cenovka, než o akej sa dnes šušká v kuloároch.)
Solidarita vo vzťahu k základu, osobné rozhodnutia ako predpoklad nadštandardu
Spoločenským benefitom nového modelu je možnosť slobodného výberu medzí zákonným štandardom, na ktorý budú mať nárok všetci priamo zo zákona a štandardom, na ktorý si budú z vlastného doplácať, ak sa tak rozhodnú. Plnohodnotná solidarita vo vzťahu k základnému štandardu, plnohodnotná sloboda vo vzťahu k nadštandardu. Súťaž zdravotných poisťovní tak dostane rozmer skutočnej súťaže a zisk si budú môcť tvoriť iba z toho, čo im ľudia dobrovoľne, nie na základe zákonnej povinnosti, zaplatia.
Mimochodom, myslím si, že tento model bude v istej modifikácii použiteľný aj vo vzťahu k dôchodkovému zabezpečeniu. Žiadne povinné odvody, do žiadneho piliera, len dane a z nich rovnaká, zákonom ustanovená a inflačne indexovaná základná dôchodková dávka pre všetkých; zvyšok poskytne dobrovoľné dôchodkové sporenie (napríklad, ale nielen, cez zamestnanecké fondy), rodina a komunita. Ako si kto ustelie, tak bude spať, pričom základné lôžko zabezpečí štát, všetky ďalšie matrace už budú výsledkom osobných rozhodnutí. Na detailoch bude roboty ako na kostole, ale už som sa do nej pustil. Nie sám, samozrejme. Aj o tom viac nabudúce.
P.S. Shooty, napríklad, vidí lásku kozy k nožu takto.
P.P.S. Požičal som si od kamaráta doménu na webe, vešiam tam jeden diskusný materiál od ľudí, ktorí v danej téme predstavujú skutočné autority, jednu tabuľku s verejne dostupnými údajmi a tu ešte link na prvú zmienku o navrhovanom modeli, pochádza z roku 2005 a je na strane 60 dole, v bode 6.3.
P.P.P.S. Sú chlapci, ktorí vedia, o čom hovoria, a tí hovoria, že cena, ktorú sa azda ešte oplatí zaplatiť, je medzi 50 až 100 mega za Dôveru aj Union dokopy. Tak si to potom porovnajte so skutočným výsledkom, ak nejaký bude. Chcem dúfať, že sa nám podarí mu predísť, ešte tie peniaze budeme potrebovať tam, kam patria, v spoločnej pokladni.
