Zradca/hrdina
V roku 2009 sa americký vojak Bradley Manning stal spravodajským analytikom na vojenskej základni US Army v Baghdade, s prístupom k databázam utajovaných dokumentov. V priebehu jedného roka viaceré tieto dokumenty stiahol a poskytol ich WikiLeaks, ktoré ich neskôr zverejnili. Išlo o videozáznamy leteckých aj pozemných útokov, diplomatické správy a asi pol milióna vnútroarmádnych komunikácií. V júli tohto roku dostal trest 35 rokov, vrátane trestu za napomáhanie nepriateľovi.
Edward Snowden bol zamestnancom CIA a NSA, ktorý využil svoj prístup k tajným databázam a vedome zverejnil utajované skutočnosti, týkajúce sa programov americkej aj britskej vlády na monitorovanie telefonickej a internetovej komunikácie tak v USA ako aj v Európe. V Amerike voči Snowdenovi začalo trestné stíhanie pre špionáž a krádež federálneho majetku.
Videl som medzi týmito prípadmi rozdiel, týkajúci sa najmä rozdielov medzi civilmi a vojakmi a rozdielov v povahe ich povinností. Ale postupne som v rozhovoroch - najmä, ale nielen s Američanmi a Britmi - zistil, že oni tie prípady vidia ako veľmi podobné a vnímajú ich podstatu ako totožnú: jedni ako zradu, druhí ako záslužnú činnosť vo verejnom záujme. A postupne som aj ja dospel k záveru, že Manning so Snowdenom sa ako archetypy na seba viac podobajú, ako sa od seba líšia.
V Berlíne som sa pred necelý mesiacom bavil s chlapíkom, ktorý pracuje pre jednu z najväčších a najúspešnejších technologických firiem na svete, na vysokej pozícii. Opovrhuje Manningom aj Snowdenom z jednoduchého dôvodu: podpísali záväzok mlčanlivosti, vedeli do čoho idú a ak sa im to bridilo, mali jednoducho odísť, nikto ich nenútil to robiť.
Myslím si, že tento pohľad dokumentuje, ako veľmi si zvykli chápať štát ako korporáciu s vlastnou právnou subjektivitou, vlastnými pravidlami prevádzky a identitou oddelenou od tých, v mene ktorých ten štát vykonáva svoju moc. Áno, podstatou je funkčná, sémantická aj psychologická oddelenosť štátu od jeho občanov a samostatnosť jeho bytia.
Minotaurus
Stratili sme prehľad o tom, čo to ten štát vlastne je, aký má účel a ako sa jeho existencia vzťahuje k našim životom. Aký je vzťah medzi našou slobodou a jeho mocou, medzi našimi právami a jeho povinnosťami. Štát koná vo vlastnom mene a koná ex proprio vigore, vlastnou silou, ktorá nepotrebuje opodstatnenie. Je to deus ex machina, technicky sebestačný a morálne samo-opodstatnený moloch, ktorý disponuje vlastnou vôľou a vlastným zázemím na jej realizáciu. Už nie my sme štát, už sme my a je štát, občas rovnobežky, občas rôznobežky, veľmi často mimobežky, ale nikdy nie jedno a to isté. Nechcem omieľať frázy, ale práve v tomto koncepčnom oddelení sa štátu od svojho, s prepáčením, personálneho substrátu, sa to celé začína: aj korupcia, aj zneužívanie moci, aj rozpad dôvery. My tu nie sme doma, my sme tu hostia.
Edward Snowden sústredil svoju motiváciu do jednej vety: zverejnil som tie veci preto, aby ste vedeli, čo sa robí vo vašom mene a proti vám. Vo vašom mene a proti vám. To proti vám je tam podľa mňa navyše a mne osobne by tam nechýbalo, lebo to je práve vec názoru, či tieto veci verejnosti iba ubližujú, alebo jej aj, priamo či nepriamo, pomáhajú. Mňa najviac zaujíma to „vo vašom mene", a myslím si, že tu má Snowden úplnú pravdu. Ono to je zložitá otázka, extrémne zložitá.
Skúsim sa k nej dostať metodicky, od podlahy, a budem kvôli času trochu zjednodušovať.
V demokratickom právnom štáte sme odhodlaní veriť fikcii spoločenskej zmluvy. A teda tomu, že štát vzniká na určitom území preto, aby ľudia výmenou za vzdanie sa časti slobody nad svojimi životmi získali efektívnu ochranu práve tých hodnôt, ktoré sú v darwinistickom prirodzenom stave ohrozené: ochranu života, osobnej slobody, telesnej integrity, súkromia, majetku, práva na osobný rozvoj a tak podobne. Štát si ľudia, žijúci na určitom území, sami ustanovia ako spoločnú autoritu: berú na seba záväzok dodržiavať pravidlá, na ktorých sa spoločne dohodnú, pričom tento záväzok, táto poslušnosť, nie je cieľom samým pre seba, ale je nástrojom: je nástrojom prevencie pred stavom, v ktorom platí výlučne hrubá sila, prípadne sila v kombinácii s úskokom a ľsťou. A keďže sa všetci rodíme rovní v slobode a dôstojnosti, nikto nesmie mať moc nad iným človekom bez jeho súhlasu. Súhlasu, ktorý dávame štátu, aby konal, rozhodoval, jednoducho aby v našom mene vykonával moc - našu moc. Všetky akty verejnej moci sú, sprostredkovane, našimi rozhodnutiami. My na ne dávame súhlas.
Štát sú oni
Lenže štát je príliš zložitý, príliš veľký a, áno, príliš samostatný na to, aby sme dnes ešte rozumeli tomu, čo všetko v našom mene robí. Niektoré veci pred nami tají, lebo tak je to vraj na našu ochranu. A niekedy asi naozaj je. Lenže čo všetko? Čo z toho, čo nám štát tají, nás chráni a napĺňa jeho prvý aj posledný účel, a čo už z neho robí nekontrolovateľný, technicky, sémanticky, funkčne aj psychologicky oddelený a teda vzdialený subjekt, ktorý žije svojim vlastným životom? Ktorý nachádza opodstatnenie nie v realizácii účelu, na ktorý bol ustanovený, ale práve a len v reprodukcii vlastnej moci? Koho moci? Veď on sám žiadnu nemá a nemôže mať, majú ju len konkrétni ľudia. A ako ten rozdiel medzi tým, čo je na našu ochranu a teda v súlade s účelom štátu, a čo už proti nemu, dokážeme posúdiť?
Čiže v skratke: Snowden dal ľuďom tam vonku vedomosť o obsahu niektorých rozhodnutí, ktoré v ich mene prijali iní ľudia. Títo iní ľudia totiž nemajú zhora dané právo nad niekým vládnuť podľa vlastnej úvahy, ale dostali predbežný súhlas na to, aby prijímali a na všetkých rovnako uplatňovali všeobecné pravidlá - pravidlá, ktorých účelom musí byť chrániť život, slobodu, majetok a súkromie tých, ktorí tvorcov a vykonávateľov týchto pravidiel živia vlastným úsilím. Inak je to len jedna veľká, systémová krádež identity: my, ktorí predstavujeme štát, sa tvárime, že sme vami, ktorí ten štát tvoríte, ale v skutočnosti sme sami sebou. My sme my a vy ste vy, ale predstierame, že my sme vy. Capisto?
Je to čudný pocit, myslieť si, že máme právo vedieť, aké rozhodnutia v našom mene prijímajú ľudia, ktorí na to od nás dostali súhlas. Odvykli sme si od toho. Štát je predsa štát, vie lepšie, ako my, čo treba robiť, na to tu je. A potom naň môžeme poľahky nadávať a frfľať, lebo to nie my, to štát. To nie my, to oni. Oni sú štát. My sme „iba" občania.
Paradox?
Ako to súvisí s témou inovácie v ústavnom vývoji? Podľa mňa úplne bezprostredne. Pokrokom je dnes podľa mňa regres a inováciou návrat o krok, dva späť. Krok od totálne pretechnizovaného vnímania štátu ako autonómnej korporácie k jeho chápaniu ako spoločenstva, ktorého fungovanie sa pomeriava jeho základným účelom: ochranou jeho príslušníkov a tvorbou podmienok pre ich slobodný rozvoj.
Ono to vôbec nemusí byť žiadna ezoterika, žiadny prázdny pátos. Lebo nástroje na to sú. Spomeniem len niektoré a tie menej zjavnejšie. Tie zjavnejšie sú totiž úplne zjavné: kontrola výkonu moci cez infozákon, zverejňovanie zmlúv, zverejňovanie verejnomocenských rozhodnutí, prístup k open data, ja navrhujem aj zverejňovanie nadmerných odpočtov DPH, presahujúcich určitú sumu, a tak podobne, jednoducho stiahnutie súkna z chráneného akvária a jeho premena na otvorené vody; alebo, v inej metafore, odhrnutie záclon a otvorenie okien.
Ale rovnako podstatné mi príde to, o čom akoby nebol žiadny spor a čo občas podporujú aj médiá: brutálne preťažovanie štátu novými a novými úlohami, hypertrofia normotvorby, legislatívny optimizmus. Každý mesiac je v parlamente okolo 70-80 návrhov zákonov, a každý rok ich skoro dvesto pribudne. Každý rok. Akoby sme stále žili v nejako provizórnom stave, ktorý neustále treba opravovať. Je to taká naša verzia barcelonského chrámu Sagrada Familia; stále sa ten právny poriadok dokončuje, raz to, raz ono, ale nikdy to nebude hotové. Ono to aj je logické, lebo spoločnosť sa vyvíja, to chápem, ale rýchlosťou 160 zákonov ročne? Sme ako spoločnosť stále takí nezrelí a nehotoví, že potrebujeme na usporiadanie vzájomných vzťahov ďalšie a ďalšie pravidlá?
Spomaľ, máš privysokú rýchlosť
Aby som len nefrfľal, v závere aspoň náznak terapie: pomalšie. Pomalšie a viac spolu. Konkrétne pevnejšie väčšiny potrebné na prijímanie niektorých zásadných rozhodnutí, a rozvážnejší proces ich prijímania. Viac spoločnosti do toho štátu. Alebo inak: štát viac ako vlastné spoločenstvo, než ako cudzia firma.
V úplnej skratke, skoro heslovite: ústavodarná iniciatíva na ústavu a na všetky jej novely nech patrí vláde, skupine 30 poslancov a 350 000 občanom; pred prvým čítaním verejné pripomienkové konanie aspoň 30 dní; väčšina minimálne 100 hlasov zo 150; a mandatórna ratifikácia v referende. Plus obmedzenie ústavnej úpravy na základnú deľbu moci, zakotvenie konštitutívnych hodnôt a princípov, a demokratický dizajn materiálnych aj procesných prvkov vzťahu medzi občanmi a ich inštitucionálnymi zástupcami.
Neznesiteľnú ľahkosť bytia by sa podobne patrilo obmedziť aj zákonodarcovi. Preto, znovu heslovite, takáto úprava procesu: zákonodarná iniciatíva vláde, skupine 15 poslancov a 100 000 tisíc občanom, zákonná (nie interným predpisom uložená) povinnosť pripomienkového konania, vylúčenie skráteného legislatívneho konania na situácie, ktoré by sama ústava kvalifikovala ako výnimočné, a nadpolovičná väčšina zo všetkých poslancov na každé schválenie zákona, nielen na prelomenie prezidentovho veta. Okrem toho, že sa by sa rýchlo prišlo na to, že sa nikomu nič zlé nestane, keď parlament ročne namiesto 160 zákonov prijme polovicu (čiže nie obdeň nový zákon, ale „len" každé štyri dni), vytvoril by sa efektívnejší priestor pre regulačnú emancipáciu občianskej spoločnosti, v dvoch smeroch: jednak preto, aby sa učila žiť viac podľa vlastných pravidiel a sama ako prvú pomoc na svoje boľačky nevyhľadávala vždy legislatívny leukoplast, a jednak preto, aby v prípade, ak sa naozaj zmobilizuje, mala možnosť priamej účasti na procese tvorby pravidiel, ktorým sama bude podliehať.
V jednoduchej skratke, redukcia podmienok pre zákonodarné smršte - ak bude zároveň spojená s dôsledným trvaním na zákonnom základe akýchkoľvek vykonávacích predpisov exekutívy - by mohla znamenať menej pravidiel, oktrojovaných štátom, a ich menej častú, chaotickú a samoúčelnú zmenu, a práve v toho dôsledku by mohla motivovať občiansku spoločnosť a jej jednotlivých vrstvy k aktívnejšiemu, sebavedomejšiemu a konzistentnejšiemu využívaniu svojho samosprávneho potenciálu.
Back to Snowden
Môže sa zdať, že s týmto Snowden nijako nesúvisí. Podľa mňa áno. Neexistuje totiž lojalita k štátu bez lojality k jeho občanom ako príslušníkom spoločenstva, ktoré je podstatou toho štátu. Alebo inak, lojalite k štátu musí predchádzať zodpovednosť k tým, ktorí ten štát tvoria.
A tá najväčšia hlúposť na svete je, aby si človek, ktorý verí, že ľudia majú prednosť pred systémom, vybral za svoj azyl krajinu, kde to platí presne naopak: nie systém je nástrojom ochrany ľudí, ale sám vníma ľudí ako prostriedky vlastnej sebazáchovy.
Ozaj, pred troma dňami postol Edward Snowden takýto tweet: To, čo som zverejnil doteraz, bledne v porovnaní s tým, čo zverejním v najbližších 20 dňoch.
