Najskôr pár viet k spojeniu hlasovania s dôverou vláde. Tento inštitút sa využíva a má svoje opodstatnenie práve a len v situácii, keď si vláda vo veci, ktorej presadenie považuje za nevyhnutný predpoklad svojho ďalšieho fungovania, nie je istá podporou parlamentu. Podporou, od ktorej je existenčne závislá. Inými slovami, vláda má dôvod spájať hlasovanie o niečom s dôverou iba vtedy, keď považuje za nevyhnutné, aby sa parlamentná väčšina rozhodla medzi pokračovaním vlády a postojom ku konkrétnej veci. O tom, či spoločný postoj koalície k európskemu riešeniu dlhovej krízy bol alebo nebol nevyhnutný na pokračovanie vlády, asi nemôže panovať rozumný spor, pretože chcieť od vlády, aby pokračovala v zostave, ktorej jedna časť nazýva zvyšok zradcami a bábkami a obviňuje ho zo zotročovania krajiny a z tunelovania slovenských aj európskych daňovníkov v prospech bankárov, môže len nenapraviteľný cynik.
Ale aj keby, aj keby si niekto naozaj myslel, že vláda môže pokračovať tak, že v nej bude sedieť aj faktická opozícia, nemyslela si to sama vláda. Jej predsedníčka sa rozhodla, že bez parlamentného mandátu v takejto zásadnej veci jednoducho nemá žiadne morálne právo viesť vládu ďalej. Tu sa aj ľudia, s ktorými ja osobne nie som v žiadnom spore - napríklad Ondro Dostál a Jožo Kollár - mýlia, keď premiérke vyčítajú, že im kládla dve otázky, na ktoré sa naraz odpovedať nedá. Nekládla, položila im jednu jedinú: je pre vás dôležitejší bojkot eurovalu alebo pokračovanie vlády? Jedna jediná otázka, zrozumiteľný výber. Nikoho takáto dilema neteší, ale sú dni, keď sa jej proste nedá vyhnúť. Úplne po lopate: je svätým právom každej vlády slobodne sa rozhodnúť, že si v situácii, keď bez nej nedokáže ďalej, vypýta od parlamentu podporu a je svätým právom poslanca jej tú podporu nevysloviť.
Dostávam sa - pomaly a ťarbavo, buďte, prosím, trpezliví - k podstate.
Som úprimne presvedčený, že Iveta Radičová navrhla spojenie hlasovania o navýšení eurovalu s dôverou vláde nie preto, že by si želala pád vlády alebo že by na jej vedenie rezignovala, ale naopak v nádeji, že to saskárom dá šancu na hlasovanie za euroval bez toho, aby im to voličsky ublížilo. Paradoxne či nie, práve spojením hlasovania s dôverou dala premiérka liberálom veľkorysú príležitosť na záchranu ich tváre spolu so záchranou vlády. Práve a len vďaka SaS dostala tradičná pravica šancu vládnuť bez Smeru a práve záchrana tejto šance by sa podľa mňa stala leitmotívom hodnotenia ich hlasovania. Hovoril som to Maťovi Poliačikovi ešte dve hodiny pred hlasovaním: ak si myslíte, že toto celé je nejaká perfídna Mikiho hra proti Ivete a vám, zahlasujte za a všetkých preštíte, smerákov z toho porazí a z vás bude doživotne štátotvorná strana, ktorá zachránila Slovensko pred návratom Fica.
Vybrali si bojkot eurovalu a ja tento postoj rešpektujem. Hovoril som s Richardom Sulíkom dosť dlho a dosť otvorene na to, aby som vedel, že je úprimne presvedčený o tom, že euroval je svinstvo, pod ktoré sa nedokáže podpísať. Svinstvo také veľké, že zaň nebol ochotný hlasovať ani keď bolo zrejmé, že výsledkom jeho postoja bude aj euroval, aj Fico. A tu je pointa:
Iveta Radičová mala viac dôvodov veriť, že spojenie hlasovania zachráni vládu, ako mal Richard Sulík dôvodov veriť, že jeho bojkot zastaví euroval. Opakujem, Richard Sulík mal menej dôvodov sa spoliehať, že predíde eurovalu, ako mala Iveta Radičová dôvodov sa spoliehať, že zachráni vládu.
Pred hlasovaním boli jasné dve veci: ak euroval neprejde hlasmi saskárov, prejde následne hlasmi Smeru a padne vláda. V situácii, keď sa schváleniu eurovalu nedalo účinne zabrániť, tak boli len dve možnosti: euroval bez Fica alebo euroval s Ficom. SaS a OKS si vybrali euroval s Ficom, nie preto, že by chceli jedno či druhé, ale preto, že ich demonštratívne "nie" eurovalu bolo pre nich dôležitejšie, ako pokračovanie vlády. Ešte raz, týždenní aj veční majitelia pravdy: pre SaS a OKS bol ich manifestačný bojkot eurovalu dôležitejší, ako vláda Ivety Radičovej.
Ja tento postoj plne rešpektujem. Čo mi ale príde ako úplná úbohosť je neschopnosť niektorých nositeľov tohto postoja sa k nemu otvorene prihlásiť. Fero Šebej tvrdí, že hlasovať za pád vlády je nepochopiteľným zlyhaním. Nie. Skutočným zlyhaním je hlasovať za pád vlády a od všetkých ostatných urazene požadovať, aby si to nevšimli.
A teraz na jednu osobnú nôtu, porovnanie mojich postojov s postojmi Martina Chrena. Ja som sa dlhé mesiace snažil o to, aby sa netlačilo na SaS, ale na Smer. Keď som si musel vybrať, vybral som si vládu. A potom som na nikoho neukazoval prstom. Chrena som v tej koaličnej diskusii počul hovoriť len to, že SaS neustúpila a neustúpi. Keď si musel vybrať, vybral si namiesto vlády manifestačný bojkot eurovalu. A včera v parlamente neúnavne obviňoval ostatných, že spôsobili pád vlády. To je zvrátenosť, aká podľa mňa hraničí s poruchou osobnosti.
Takže rekapitulácia: odhadujem - odpustite, že ten odhad považujem za kvalifikovaný - že Iveta Radičová v sebe aj päť sekúnd pred dvanástou živila nádej, že práve spojením hlasovania s dôverou vládu zachráni. A živila ju právom, veď Martina Fecka presvedčila, a mne včera viacerí kolegovia povedali, že ak by sa dal vrátiť čas, hlasovali by inak. Zo zrejmých dôvodov ich nebudem menovať. Richard Sulík naopak nemal žiadny dôvod domnievať sa, že svojim hlasovaním euroval zastaví a všetky dôvody vedieť, že to zároveň bude znamenať Ficov návrat. Napriek tomu si vybral nie. Ja tento jeho postoj v plnom rozsahu rešpektujem, ale od tých jeho prívržencov, ktorí majú inak plné ústa pravdy, by som čakal, že sa nebudú uchyľovať k jej hanebnému prekrúcaniu a nebudú z Ivety Radičovej robiť voodoo bábiku.
A úplne na záver: počas uplynulých šestnástich mesiacov sa medzi vládou a opozíciou odohrával najtvrdší súboj na poli reformy súdnictva a prokuratúry. Lucia Žitňanská a ja sme v tomto súboji stáli v prvej frontovej línii. Vyše roka sme sa so smerákmi stretávali v ľútom zápase, v ktorom SaS - poctivo a odhodlane, najmä cez Kamila Krnáča a Martina Poliačika - asistovala a v ktorom Most ... no nič, budem diplomat. Lucia Žitňanská a ja (ona samozrejme viac) sme na tejto úrovni politického boja boli v permanentnom nasadení. Podsúvať nám teraz ochotu a pripravenosť na vládu so Smerom je buď zlyhaním intelektu alebo zlyhaním charakteru. U niektorých postihnutých som, žiaľ, nútený predpokladať oboje.
