V kuloároch človek počuje na obranu zachovania imunity dva typy argumentov. Ten prvý znie asi takto: je dobré a správne, ak sa poslanci od neposlancov líšia aj statusovo, z hľadiska ich postavenia pred zákonom. Nikto nepotrebuje trestnoprávnu imunitu, ale tá priestupková nám dáva istú výhodu, ktorá k statusu poslanca jednoducho má patriť. Podstatou tohto argumentu je veľmi otvorené priznanie sa k imunite ako k vrchnostenskej výsade.
Priznám sa, že hoci s touto argumentáciou nesúhlasím, je mi svojou poctivosťou sympatickejšia ako tie argumenty, ktorých podstatou je predstieranie, že poslanec tú imunitu naozaj potrebuje, aby mohol slobodne vykonávať svoj poslanecký mandát. Počul som už v tomto smere všeličo, od relatívne vecných argumentov až po smiešne výhovorky. Vrchol argumentačnej insitnosti, ktorý sa, dúfam, nebude dať prekonať, včera dosiahol poslanec Glváč (SMER-SD), ktorý imunitu obhajoval slovami, že jej zrušenie by znamenalo zásah do deľby moci, lebo o parlamentných veciach by rozhodoval policajt, stojaci pri Štefánke, ktorý môže jedného, dvoch či piatich poslancov zastaviť a tým im zabrániť v účasti na rokovaní parlamentu. (Pre mimobratislavských čitateľov, Štefánka je kedysi slávna kaviareň, nachádzajúca sa asi tri kilometre pod parlamentom, kde nikdy žiadny policajt nikoho nezastavil a nezastaví už len z priestorových dôvodov, jednoducho nie je kde. Ale ktovie, možno minister Lipšic chystá pre tieto účely záchytné parkovisko na konci Zámockej ulice, kde budú policajti odchytávať a potom vlastnými telami brániť slovutným zákonodarcom v ich statočnom boji o možnosť obsluhovať hlasovanie zariadenie.) Pán poslanec tento argument neuviedol ako paródiu na výhovorky, ale s plnou vážnosťou. Nič nedegraduje zákonodarný zbor viac, než takéto otvorené, bezostyšné pohŕdanie inteligenciou voličov a napriek tomu, čo v sále odznelo o polhodinu neskôr, väčšiu verbálnu obscénnosť, ako argument o potrebe ochrany poslancov pred policajtom pri Štefánke, som ja včera v parlamente nepočul.
Ešte dve poznámky k najčastejšie uvádzaným dôvodom proti obmedzeniu imunity: obava z kriminalizácie opozície a nedostatok hlasov na strane predkladateľa. K tomu prvému dôvodu už som písal v jednom zo svojich predchádzajúcich postov, takže iba krátko: práve preto, že imunita neznamená absenciu trestnej zodpovednosti, ale „iba“ potrebu súhlasu parlamentnej väčšiny na stíhanie, súčasná úprava opozíciu pred prípadnou snahou koalície o jej kriminalizáciu nijako zvlášť nechráni a jej zmena by naopak znamenala zrovnoprávnenie opozičných s koaličnými poslancami; nielen tí opoziční, ale ani tí koaliční by sa už nemohli spoliehať na veľkorysosť svojich kolegov a stíhanie by bolo vecou orgánov činných v trestnom konaní.
Argument, že načo ste to predkladali, keď vás nie je 90, znie v preklade do ľudskej reči takto: nepodporíme to, pretože ak by sme to podporili, prešlo by to. Inými slovami, ak niekto nie je za preto, že na schválenie je potrebný aj jeho hlas, nehovorí nič iné, než že “nebudem za, lebo ak by som za bol, návrh by bol schválený”.
A teraz k tomu dnešnému “hlasovaniu” a hlasovaniu: podporil som odloženie práve a len preto, že rozhodovať o tomto návrhu v situácii, keď objektívne nemohol byť schválený, by bolo mimoriadne neslušné voči tým niekoľkým voličom, ktorí ešte stále veria, že poslanci naozaj chcú zredukovať svoje zvýhodnenie pred zákonom, len im do toho vždy niečo príde. O mesiac už do toho nikomu nič prísť nemôže a tak ako včera dostala opozícia darčekovú presilovku, lebo na ľad vybehol príliš roztúžený šiesty hráč (len si to porovnajte s Harabinovým hákovaním Lipšica, Belousovovej krosčekom na Matoviča, Jarjabkovou hrubosťou na Janiša, atď.), tak na najbližšej schôdzi už nepôjde a nesmie ísť o nič iné, než o prosté za, proti, zdržal sa.
Nemyslím si, že predložený návrh je dokonalý, to už som písal tiež. Ale ak bude prijatý, bude sa moja vlasť Slovenská republika podobať na demokratický právny štát viac, než ako sa naň podobá dnes.
