Pokúsil som sa od rôznych učiteľov, najmä zo základných škôl, prezvedieť, prečo sa nepodieľajú na štrajku. Nemajú na to, ani finančne, ani logisticky, ani inak. Je to jednoducho príliš nákladné a otravné, musieť sa vzdať mzdy, prihlásiť sa do poisťovní ako dobrovoľne nezamestnaný a tak podobne. O to viac, ak nemáte žiadnu záruku, že vás váš predák na druhý deň nevymení za prísľub miesta na nejakej kandidátke.
Prečo to funguje práve takto? Preto, že prvá Ficova vláda v roku 2007 presadila novelu zákonníka práce, v zmysle ktorej účastník štrajku nemá nárok na náhradu mzdy. Príde nielen o plat, ale musí si zároveň sám odvádzať odvody, ako by bol dobrovoľne nezamestnaným. To sú aj finančné ujmy, aj tlačivá, aj návštevy úradov, všetko, čomu sa súdny človek za normálnych okolností snaží vyhnúť.
Áno, tušíte dobre, je to ta tá istá novela, ktorú odbory krvopotne hájili a následne vynášali do nebies, pretože ich funkcionárom priniesla mimoriadne výhody a pohodlie.
Nečudoval by som sa, ak by týmto spôsobom vzal zamestnancom motiváciu štrajkovať napríklad Kaník alebo Mihál. O ich postoji nikdy žiadne pochybnosti ani nemohli vzniknúť. Ale predmetné obmedzenie presadila kráľovná sociálnych (sic!) podnikov Viera Tomanová, hlasoval zaň celý klub Smeru vrátane Jána Richtera, a podpísal sa pod neho aj sociálne cítiaci prezident republiky, aj garant Privilégia Robert Fico.
V salónoch progresívnej politiky sa to verbálne len tak hemží sociálnou spravodlivosťou, náklonnosťou k Marxovi či Chávezovi, bojom za ľudí práce a tak ďalej, vyberte si. V skutočnosti ide o to, aby si tí vybraní majstri z Raslavíc mohli občas s vrchnosťou pripiť exkluzívnym karpatským brandy. Na náš spoločný účet, samozrejme.
