Žije tu však ešte okolo 1 500 000 voličov (a ďalšie vyše dva milióny nevoličov), ktorí SMER-SD nevolili a dnes nechcú nič viac, než základný rešpekt z druhej strany. Úctu k faktu, že aj ich dane vládna strana rozdeľuje, aj z ich daní žije a aj im sa musí zodpovedať.
Nikdy som politického súpera nedémonizoval, nechcel ho - určite nie doslova, samozrejme, ale ani obrazne - nikam vešať. Nikdy som nikoho osobne neoznačil neslušným prívlastkom a hoci som v parlamente už tretí rok, ešte som si ani raz nestihol udrieť. Profesorka Krsková vždy hovorila, že len vďaka vzájomným ohľadom a úsiliu pestovať svoju kinderstube dokážeme medzi sebou ako cudzí ľudia vyjsť. Zdvorilosť nie je luxus, ale nevyhnutnosť.
Lenže tak, ako vláda opláca zdravotným sestrám ich slušnosť tým, že nimi zametá dlážku a učiteľom ich rukojemnícke postavenie tým, že ich znova a znova vodí za nos, predseda parlamentu sa v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky správa ako v klubovni vlastnej strany. Dnes nad ránom dal o nedôvere vláde hlasovať tak, ako by sa chlapcov a dievčat na klube pýtal, či si dajú pivo, víno alebo borovičku. Žiadna správa o priebehu rokovania, žiadny prednes návrhu uznesenia, nič, len nadutý povel pána tlačidiel. Z rokovacej sály NR SR sa stala stranícka klubovňa. Ešte sa v nej nečapuje.
Je to mrzuté, lebo my tu spolu musíme vyjsť. Vyháňame síce za humná čoraz viac mladých ľudí a čoraz viac z nich za tými humnami aj zostane, ale väčšina, skoro všetci, napokon zostaneme žiť tu, kde sme sa narodili a kde sme doma. A nikto zvonku za nás nevyrieši, ako sa tu k sebe budeme mať.
V parlamente sa momentálne máme tak, že sa bojuje o balkón. Bojuje sa o silnejší klaksón a to, čo zúri tam vonku na cestách, zúri v koncentrovanej podobe aj na Vodnom vrchu. Je to koncentrát vzájomného nechutenstva, neochoty žiť skôr spolu, ako len vedľa seba a neschopnosti pochopiť, že ak sa majú mať príliš dlho dobre len niektorí, nebude sa mať za chvíľu dobre nikto.
Nie som si istý, či sa mi darí vyhnúť sa tu sentimentálnemu gýču, a veľmi to chcem, lebo na sentimentálny gýč som ukrutne alergický. Našťastie podvedomie funguje a tesne po tom, ako som dnes v pléne presadil, aby sme si pri príležitosti pamätného dňa Slovenskej republiky, v deň výročia vzniku prvej Slovenskej národnej rady, nechali v pléne zaznieť štátnu hymnu, som sa kompletne oblial. Pátos podľa vzoru Fantozzi.:)
P.S. Tu je video z času medzi súmrakom a úsvitom.
