Niekoľko poznámok na margo:
I. KTO
Prvá prezentácia bude v Košiciach 2. júna, prezentovať bude JUDr. Marianna Mochnáčová, sudkyňa Ústavného súdu; druhá 4. júna v Bratislave, prezentovať bude poslanec NR SR František Mikloško; tretia bude 7. júna v Banskej Bystrici, prezentovať budú advokátka Eva Kováčechová a sudca Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala.
Títo ľudia sa navzájom asi viac líšia, než by mali spoločné a každého z nich ku mne pojí iný typ vzťahu. So všetkými ma však spája - trúfam si dúfať, že vzájomná - náklonnosť a rešpekt. Považujem za svoje osobné vyznamenanie, že ani jeden z nich neváhal vyhovieť mojej prosbe o záštitu, a to v časoch, keď sa začíname rútiť do rôznych zákopových vojen, či už po osiach politických, národnostných, spoločensko-profesných alebo iných.
II. PREČO
Toto je výňatok z úvodu knihy:
Vydávať výbor z esejistiky a populárno-náučnej publicistiky vo veku 38 rokov je veľmi rozpačitá záležitosť a ja viem na jej vysvetlenie ponúknuť len dva dôvody. Prvým je fakt, že som dostal ponuku od renomovaného vydavateľa, ktorého robotu si vážim a som jej pravidelným spotrebiteľom. Druhým plánovaná transformácia môjho angažovania sa vo verejnom priestore z občianskeho na politické. Chcel som jednoducho v takej prehľadnej podobe uzavrieť éru mojej občianskej a stavovskej účasti na tvorbe verejnej mienky aj akýmsi kvázi-manifestom, čo je, samozrejme, dvojsečná zbraň. Na jednej strane síce ten prehľad dokumentuje moje dôsledné, viac ako dekádu trvajúce ľpenie na niektorých základných hodnotách konštitučnej demokracie, na strane druhej na mňa kladie nároky, ktoré, predpokladám, nebude vždy jednoduché dodržať. Svojim spôsobom si touto knihou dopredu obmedzujem možnosti vyhovárať sa z požiadaviek, ktoré na nositeľa verejnomocenského mandátu kladie povaha a zdroj tohto mandátu v právnom štáte.
Prvá kapitola, venovaná domácemu právu a politike, je tvorená troma časťami. V úvodnej sa nachádzajú pojednania o vybraných právnych otázkach, so zrejmým dôrazom na ústavnoprávne problémy. V druhej časti sú sústredené úvahy, týkajúce sa, v rôznych podobách a rôznymi spôsobmi, meta-právnych premenných, ovplyvňujúcich vývoj občiansko-politického spoločenstva, tvoriaceho, s prepáčením, personálny substrát Slovenskej republiky. Záverečnú časť prvej kapitoly tvoria vybrané časti mojich príspevkov do Súhrnných správ o Slovensku za roky 2000-2006; časti, ktoré sa týkajú právneho štátu. Druhá kapitola sa venuje európskemu právu a politike a sú v nej výlučne úvahy, súvisiace s dopadom ústavno-politickej emancipácie a regulačnej expanzie Európskej únie na domáce modely výkonu moci. V tretej kapitole sa nachádza prevažne denníková publicistika z rokov 1998-2010.
III. AKO
Ako teaser ponúkam nasledovné ukážky z textu:
„Súčasná podoba imunity v podmienkach deklarovanej rovnosti pred zákonom je neudržateľná. Predovšetkým je neprijateľná nemožnosť stíhať poslancov v priestupkovom konaní bez súhlasu NR SR. Za spáchanie priestupku je možné uložiť pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti alebo prepadnutie veci. Ani jedna z týchto sankcií neznamená v praktickej aplikácii taký zásah do výkonu poslaneckého mandátu, aby to bolo možné považovať za účinný spôsob politického zastrašovania. S prihliadnutím na to, aké sofistikované metódy dnes politickí súperi v zákulisnom boji používajú, sú sankcie predpokladané priestupkovým zákonom skutočnou selankou. (…) radový občan cíti, že poslanecký preukaz nie je ochranou pred prenasledovaním za presadzovanie politického názoru, ale povolením konať to, čo si on, poslancov sponzor, dovoliť nemôže. Ak nemá byť princíp rovnosti pred zákonom floskulou, treba priestupkovú imunitu poslancov úplne zrušiť.” (SME, jar 1999)
„...konanie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý neskrýval vedomosť o predbežných výsledkoch hlasovania, hoci sa k nim podľa zákona nemal ako dostať, vyvoláva z hľadiska právneho štátu nepríjemné otázky. Predseda najsilnejšej opozičnej strany Vladimír Mečiar svojou výzvou, aby avizované prekročenia zákona neboli nijako sankcionované, tak vlastne nijako nevybočil z radu tých, ktorí opäť uverili, že pre štátne orgány platia pravidlá iba vtedy, ak sa ich uplatnenie neviaže na žiadnu nepríjemnosť.“ (Súhrnná správa IVO, zima 2003)
„Netreba sa tu púšťať do podrobných právnych rozborov: jeden minister, využívajúc svoju funkciu, zabezpečil svojim rodinným príslušníkom výhodu, ktorú by inak nemali, a druhý minister súhlasil s použitím svojej osoby, mena a obrazovej snímky v reklamnom produkte. Výbor sa uzniesol, že to nevadí. Ľahkosť, s akou bola príslušná (koaličná) väčšina členov výboru ochotná tváriť sa, že verejnosť tvoria samí idioti, neschopní čítať a napočítať do dvoch, zaráža sama osebe. Ešte viac ale zaráža fakt, že dotknutým členom výboru nevadilo urobiť rovnakých idiotov aj zo seba samých.“ (.týždeň, jeseň 2007)
