Takto som včera oslovil asi ôsmich svojich kolegov, ktorí ešte boli v sále, keď som uzatváral rozpravu k štátnemu rozpočtu, a takto som pokračoval:
„Štvrtý deň sa tu bavíme o dokumente, ktorý má vo vzťahu k realite budúceho roka asi rovnakú výpovednú hodnotu, ako prognózy premiérovho poradcu pána Staněka. Ale chápem, že z psychologických dôvodov dnes ešte treba predstierať, že to má význam, takže sa pridám.
Začnem tým, čo máte v rozpočte dobre, to, žiaľ, budem môcť vybaviť veľmi rýchlo. Máte tam výborne spravený prehľad výdavkov, to klobúk dolu, neviem či to robil Martin Filko alebo Rado Majerský alebo niekto iný, ale to je z technického hľadiska naozaj kvalifikovaná robota. Druhá dobrá vec sú parametrické zmeny v prvom pilieri a keďže pri tejto vláde musí byť človek vďačný za každý záblesk lucidity, otvorene to chválim. Plus samozrejme pochvala za to odhodlanie aspoň na papieri dodržať trojpercentný deficit. To nech vám vydrží čo najdlhšie.
Čo tam máte zle je ten zvyšok. Tri veci sa o ňom dajú povedať: ten rozpočet je ideovo prázdny, posiela Slovensko na maďarskú cestu a v absurdnom rozsahu prenáša bremeno konsolidácie zo štátu na jeho občanov.
Poďme postupne.
Nyšt
Prvá vec, prečo je rozpočet ideovo prázdny. Preto, že v ňom chýbajú akékoľvek programové, politické priority, ktoré by mu dali nejakú uchopiteľnú identitu. Rozpočet má narysovať základnú architektúru hospodárenia štátu a jeho tvorba preto vyžaduje takpovediac architektonickú zručnosť. Vy však namiesto nej ponúkate inštalatérske služby. Ak porovnáme to, čo zákon roka má predstavovať s tým, čo ste predložili vy, je to naozaj to isté, ako keby ste do súťaže o architektonické riešenie hradného nádvoria nominovali Karčiho a Lajčiho z obľúbenej kutilskej relácie Pomáhajbo.
Niet v tom rozpočte ani stopy po nejakom ucelenom pokuse niečo prestavať, sfunkčniť či nebodaj zefektívniť, ponúknuť aspoň náznak nejakého strategického plánu rozvoja, nič, len konzervácia súčasnej mizérie, a to tak na úrovni systémových ideí, ako aj na úrovni ich technického zabezpečenia. Pozoruhodné je to najmä vo svetle vašej ambície, ktorú ste v programovom vyhlásení vlády nazvali strategickým vládnutím. Akokoľvek dobromyseľne na ten dokument človek nazerá, strategického prístupu sa dopátrať nedokáže.
Pán minister financií nazval tento rozpočet ambicióznym, ale verím, že to prehovoril len jeho zmysel pre sebairóniu, lebo ambícia z tohto rozpočtu trčí jediná.
Simulanti
Tou ambíciou je prežiť to s odretými ušami do prezidentských volieb. Tou ambíciou je simulovať rozpočtovú realitu až do jari 2014. Vysvetlím.
Rozpočet je postavený tak, aby čísla, ktoré sú pravidelne zverejňované v priebehu roka, vyzerali ako-tak nádejne. Do prezidentských volieb sa vláda bude tváriť, ako sa jej podarilo udržať deficit na plánovanej úrovni, prvá notifikácia z Eurostatu dorazí až v apríli 2014. Aj štátny záverečný účet bude zverejnený až po prezidentských voľbách, to bude ďalšia zrážka s realitou. Ale tá hlavná, definitívna, na nás počká do jesene, kedy rozpočet reklasifikuje Eurostat a odhalí skutočný deficit verejnej správy.
Napokon, máme s tým konkrétnu skúsenosť z roku 2010, keď prvá Ficova vláda hovorila o 6,3 percentnom deficite za rok 2009. Hovorila o ňom na jar 2010, nie rok dopredu, ani počas fiškálneho roka, ale po jeho skončení. 6,3 percenta. O niekoľko týždňov z toho bolo 6,77%, aby sa neskôr, práve po reklasifikácii kapitálových injekcií do stratových odvetví, ukázalo, že deficit bol v skutočnosti takmer osempercentný.
Ako je to možné? Presne tak, ako to bude možné teraz. Vláda v rozpočte predpokladá, že sa okrem iného zlepší aj hospodárenie železníc, samospráv a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Neviem, čo je horšie, či to, že to vláda predpokladá, súc o tom úprimne presvedčená, alebo že to predpokladá práve a len preto, aby sa skutočná veľkosť finančnej diery ukázala až po apríli 2014. Oboje je zlé, samozrejme, ale ja osobne som presvedčený, že vláda veľmi dobre vie, že takýto predpoklad je dnes neudržateľný, neférový a nekompetentný presne tak, ako ním bol v roku 2009. Tváriť sa dnes, že práve v roku 2013 budú nemocnice či samosprávy hospodáriť inak, ako doteraz, je neuveriteľná drzosť. Ale čomu sa čudovať, tí istí ľudia, tie isté triky, a žiaľ, aj hrozba toho istého výsledku.
Ficorbánov svet
Druhá vec, prečo má rozpočet orbánovské črty. Preto, že významnou časťou jeho podstaty sú jednorazové opatrenia, ktorých účinok sa rýchlo vyčerpá a ktoré bude treba nahradiť. Ide o opatrenia, ktoré k finančnému bohatstvu štátu nielen že nič nepridávajú, ale ani nijako nevytvárajú predpoklady pre jeho tvorbu, skôr naopak.
Osobitnou kapitolou je druhý pilier, tu si vláda dovolila to, čo doteraz iba krachujúca Argentína a Viktor Orbán. Ale stalo sa, máme, čo sme si zvolili, aj keď teda pripomínam ešte raz, že krátko pred voľbami dostali ľudia prísľub, že práve toto neurobíte. Lenže namiesto toho, aby ste tie peniaze použili výlučne na zníženie dlhu, vrháte ich do rozpočtu spôsobom, ktorý vám umožní minúť ich na bežnú spotrebu. Ak by ste cítili skutočnú zodpovednosť za tento štát a jeho budúcnosť, použili by ste peniaze, získané dobrovoľným odchodom z druhého piliera, práve na zníženie dlhového bremena. Nerobíte to a namiesto toho robíte presne to, čo vám vyčíta fiškálna rada: v rozsahu 0,2 percenta HDP priamo znižujete čisté bohatstvo krajiny.
A páchate pritom ešte jeden veľký hriech: nielen, že takto získané peniaze miniete inak, ako by ste mali, vy ešte preberáte záväzok, že výmenou za ne budete v budúcnosti vyplácať zo sociálnej poisťovne vyššie dôchodky. A je vám zjavne jedno, akú mínu tým kladiete pod nohy deťom a vnukom, ktorí vaše dnešné pseudo-priority raz budú musieť odrobiť.
Ešte raz: vyberáte peniaze z druhého piliera a neinvestujete ich do predpokladov rastu, ale ich máte v úmysle prejesť a účet za hostinu nechať na tých, čo prídu po vás. Míňate budúce (!) peniaze bez toho, aby ste z nich čo len euro odložili na zníženie štrukturálneho dlhu. Robíte to takto vždy a znova, a robíte to takto aj preto, že keď to raz ľuďom naozaj docvakne, vy už budete za vodou ešte ďalej, ako ste dnes.
Ale späť k orbánovským rysom vášho rozpočtu. Veľká časť tzv. konsolidačných opatrení, časť zodpovedajúca približne 0,7% HDP, je tvorená dočasnými záplatami a účtovnými trikmi, ktoré síce formálne deficit znížia, ale len za cenu vyšších nákladov, prenesených do budúcnosti.
Podľa fiškálnej rady sa na konsolidácii v rozsahu 0,7 percenta HDP podieľajú jednorazové efekty, ktoré bude treba nahradiť inými opatreniami najneskôr na budúci rok, pričom, povedzme si otvorene, pravdepodobnejšie je skôr to, že diery budete musieť ad hoc spôsobom plátať už v priebehu roka. Doterajšia skúsenosť pritom hovorí, že si rovnako ako vždy doteraz vyberiete tú ľahšiu a horšiu cestu, čiže zvyšovanie príjmov namiesto znižovania výdavkov.
Namiesto znižovania štrukturálneho deficitu, namiesto skutočnej rozpočtovej architektúry, budete inštalatérskym spôsobom a polovičato plátať priesaky, až kým nebudete po kolená vo vode a znova raz nezačnete nariekať, nech vám teda opozícia povie čo s tým, tak, ako to robíte od kedy ste sa ujali vlády.
Presne takto sa to už roky deje v Maďarsku, tri ad hoc balíky prijaté na jeseň tohto roka hovoria samé za seba. Ja chápem, že predsedovi vlády sa páčia tie pocty, ktoré mu adresuje Orbánova vláda, ale cenou za ne je jednak dramatické zníženie predvídateľnosti daňového a regulačného prostredia na Slovensku, a tým aj zníženie jeho atraktivity pre tých, ktorí v ňom tvoria pracovné miesta a financujú výdavky štátu, ale aj celková podobnosť s orbánovským chápaním verejných financií, či už ide o zásahy do súkromných dôchodkových úspor alebo sektorové dane.
Pri triezvom pohľade je ale každému zrejmé, kam tento tobogán smeruje: ekonomický rast je v Maďarsku úplne zabitý, spotreba domácností a investície nerastú už piaty rok v rade. Ak sa nespamätáte, skončíme v takom istom odtoku, a hrabať sa z neho bude omnoho ťažšie, ako spraviť tú robotu raz a poriadne. A kto, keď nie osemdesiattrojka, jednofarebná monolitná partia, ktorá má taký mocenský výtlak, že ešte aj prezident republiky s nádejou čaká v paláci na každé jej posolstvo.
Route 83
Čím sa dostávam k tretej veci, a tou je práve magická 83-ka. Presne také je percento, ktorým sa na konsolidácii podieľa príjmová časť, ak odhliadneme od rezervy, ktorá už je napokon aj tak minutá skoro celá. Sedemnásť percent výdavky štátu, 83 percent zdroje zdola. To je absolútny unikát.
Či už 83 percent bez rezervy, alebo dve tretiny s rezervou, bremeno konsolidácie ste sa rozhodli celkom jednoznačne naložiť na plecia občanov a firiem. Výborne.
Len jedna poznámka, tretieho júna tohto roku som v diskusii na STV upozorňoval ministra vnútra, že ak dúfate, že vyššie dane a odvody budú znamenať viac príjmov pre štát, dúfate zle. Hlavný efekt daňovej smršte tak, ako je nastavená - teda na zdaňovanie práce - bude viac optimalizácie, viac odchodov veľkých firiem a viac bankrotov tých malých, menej práce, menej spotreby, menej investícií, menší rast. Vysmial sa tomu, vraj uvidíme už o pár mesiacov, že to funguje. Veď práve, funguje a my už dnes vidíme, ako.
A vy to podľa mňa musíte vidieť tiež, musíte už dnes tušiť, že klesne nielen odhad daňových príjmov, ale aj odhad hospodárskeho rastu, z ktorého tie dane pochádzajú. Ale rozhodli ste sa to ignorovať, a ja som presvedčený, že práve kvôli tomu, aby skutočné parametre vášho hospodárenia neboli vidieť - ako hovorí klasik, biele na čiernom - skôr ako po apríli 2014.
Je to zúfalo nezodpovedné. Pán minister financií predkladal rozpočet so slovami, že chce hrať otvorenú, férovú hru. Robíte presný opak.
Zoberte si napríklad položku osobné výdavky v štátnych rozpočtových organizáciách. Tu síce avizujete päť percent dole, ale jednak odkazujete na, citujem, „výnimku z niektorých kategórií", a jednak z príslušných tabuliek, keď si ich človek naozaj dobre pozrie, vyplýva, že šetriť sa nebude v podstate vôbec.
Už len posledná ukážka, niečo, čo je spolu s dôrazom na krátke jednorazové efekty a rast výdavkov azda jediným špecifickým prvkom rozpočtu, ktorý mu dáva nejakú tvár, nejaké zreteľné obrysy. Je to masívne spoliehanie sa na eurofondy, ku ktorým je rozpočtované spolufinancovanie. Ak sa nestane zázrak, budeme eurofondy čerpať podobne ako doteraz, čiže výrazne pod hladinou možného. Okrem iných efektov to bude znamenať, že naše vlastné zdroje, ktoré sú dnes určené na spolufinancovanie, sa použijú na vykrytie medzier tam, kde sa nepodarí šetriť tak, ako je to v pláne. Čiže nielen, že ten plán sám osebe jednoducho nezodpovedá reálnym potrebám šetrenia, ešte aj z toho mála napokon bude menej úspor a viac plytvania.
Dovidenia v horších časoch, priatelia
A mohol by som pokračovať, ale zbytočne, vrátim sa radšej oblúkom na začiatok.
Toto nie je návrh štátneho rozpočtu, toto je vaše vlastné priznanie, že 21. decembra očakávate koniec sveta a že po ňom už na týchto srandovných číslach aj tak nebude záležať.
Mrzí ma to z jedného dôvodu. Jedenásteho marca som si z psycho-hygienických dôvodov vnútil sugesciu, že nevadí; že ten masívny mandát, ktorý ste dostali, pochopíte ako záväzok, ako dôvod prevziať okrem moci aj zodpovednosť. Hovoril som si, zarobili ste za tie štyri roky už dosť na to, aby ste v sebe našli odvahu nechať po sebe nejakú poctivú robotu. Prvýkrát som pochopil, že to je ilúzia, keď ste sa vrhli na druhý pilier, to sa vám odpustiť nedá a nebude dať.
Druhýkrát som sa vydesil, keď sa ukázalo, že pod rúškom boja proti zisku zdravotných poisťovní im ho idete z našich spoločných peňazí vyplatiť na dlhé roky dopredu.
Ale ešte stále som, ako občan, dúfal, že vám aspoň trochu záleží na tom, čo sa v tomto štáte s peniazmi jeho občanov bude diať. Toto, čo ste nazvali návrh zákona o štátnom rozpočte, rozmetalo moje nádeje na prach. A naň sa to aj do pol roka obráti."
Po mojom minulom blogu mi vo vzťahu k jeho názvu dve dámy naznačili, že by som sa možno uplatnil aj ako editor v bulvárnej tlači. Tak skúšam ďalej, možno to vyjde.
