Idem robiť za hranice. Juhuuuu... Pozor na prvý dojem, často klame.

Mal som myslím 22 rokov (čo nebolo až tak dávno) a dostal možnosť vycestovať do Veľkej Británie za neuveriteľne lákavou pracovnou možnosťou

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Príbeh je založený na pravdivých udalostiach. Mám to z overeného zdroja - stalo sa to mne.

September 2012. Mal som 22 rokov a dostal možnosť vycestovať do Veľkej Británie za neuveriteľne lákavou možnosťou pracovať pre medzinárodnú firmu s obrovským kapitálom, s pobočkami snáď po celom svete a tak zvučným menom, že ho pozná snáď každý kto vie čítať, a hádam aj ten čo nevie.

Znie to výborne však? Pozor na prvý dojem, často klame. 

Tak som sa teda v 22.rokoch a plný očakávania rozhodol s najlepším priateľom a jeho vtedajšou priateľkou vycestovať. Na letisku v Londýne na nás čakal dôveryhodný zdroj, ktorý nám danú pracovnú príležitosť sprostredkoval, no skutočnosť predčila všetky naše očakávania. Pán v pokročilom veku s mastnými vlasmi, lacnou smradľavou koženou bundou na nás čakal s cigaretou v ústach a štrbavým úsmevom. To snáď nie, kto to je? Ale bolo nám to v podstate jedno. Čakala na nás predsa budúcnosť plná peňazí, života v Anglicku (kde sa furt niečo deje) a otvorených dverí, kam len oko dovidí. Predsa bolo nad slnko jasnejšie, že na tom ostrove plnom možností všetci čakajú práve na nás. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý dojem klame sme si povedali a nastúpili s ´mazákom´ do auta. Tam na nás čakalo ďalšie prekvapenie. Šofér. Mal snáď ešte menej zubov ako jeho ´navigátor´, tetovania po rukách, ktoré snáď okrem neho nedávali zmysel nikomu a šibalský úsmev na tvári, ktorý tiež dopĺňala cigareta anglickej značky. Bez zjavnej reakcie sme si s veľkými ťažkosťami nabalili svoje tri kufre a príručky do príliš tesného kufra malého starého auta a usadili sa na zadné sedadlá. Po informácií že nás čaká ešte asi 2 hodinová cesta na miesto výkonu práce a bývania sme nedokázali skryť obavy, či tá cesta s našimi ´pilotmi´ dopadne so šťastným koncom. 

SkryťVypnúť reklamu

Stále sme boli relatívne v pohode, plní očakávaní, pozitívnej nálady a perspektívy. Debata sa počas cesty ležérne vliekla, téma striedala tému - dokonca sme sa dozvedeli, že náš šofér vôbec nepotrebuje zubára pretože si je schopný kombinačkami vytrhnúť zub sám, čo nám s radosťou ukázal a následne celé aj opisoval - až kým sme sa asi po hodine neopýtali na naše ubytovanie. Pochopiteľne sme sa chceli dozvedieť niečo viac, jediné o čom sme boli dopredu informovaní, bolo že budeme bývať v dome nášho navigátora, kým si nájdeme niečo sami. Bolo to od neho strašne milé, vlastne nám dal všetko na tanieri o nič sme sa nemuseli starať, stačilo prísť a odštartovať svoju hviezdnu kariéru v krajine zázrakov a splnených snov. Pozor na prvý dojem. Veľmi často klame.

SkryťVypnúť reklamu

Takže zhruba 30 minút pred príchodom do cieľa našej vytúženej cesty sme sa dozvedeli novinku, ktorá bola plná výziev a adrenalínu. Proste nemali sme kde bývať, totiž spolubývajúci nášho navigátora sa rozhodol u neho ostať o čosi dlhšie a teda nebolo miesto, čo nám samozrejme náš spoločník akosi zabudol zreferovať, a teda sme sa ocitli pred prvou skúškou života ´vonku´. Facka ako sviňa to Vám poviem. 

No tak sme sa teda (plný rozhorčenia, prekvapenia, hnevu a strachu) zhodli aspoň na tom, že sa u neho môžeme zložiť, a že on sa postará o to aby nám niečo našiel, že pozná celé to mestečko kde žije a že sa určite niečo nájde, vôbec sa nemusíme obávať. 

SkryťVypnúť reklamu

Tak aspoň malé pozitívum, vraveli sme si. Prišli sme teda k nemu domov - ak sa to tak dá nazvať - teda bol to dom, ale akoby v ňom žilo 4-5 domácností naraz. Teda - ako býva zvykom - si ten dom delilo viacej nájomníkov pracujúcich v tom meste aby sa ušetrilo na nájom. Asi na stotinu sekundy sme si aj vydýchli, že u neho bývať nakoniec nebudeme, lebo keď nám ukázal miesto kde sme mali spať, tak to bola čistá katastrofa. Vlastne len jedna izba s manželskou posteľou a jednou skriňou pre nás troch. Samozrejme cena pre troch ako za tri izby. Tá stotina spokojnosti však vypršala veľmi rýchlo a vystriedal ju strach z toho, kde v tú noc zložíme hlavy. A že už sa pomaly začínalo stmievať. 

Stále nás však ukľudňovala skutočnosť, že nám náš doprovod zaručil ubytovanie. Predsa tam všetkých pozná a snáď nebude také ťažké niečo nájsť. Celá jeho snaha spočívala v tom, že zavolal jednej známej či o niečom nevie a keďže bola na tom asi tak isto ako on bolo po všetkom. Vraj nevie a musíme si nájsť niečo sami. On vraj nevie po anglicky na to aby volal nejakej agentúre s ubytovaním (a to tam žil už 7 rokov). Zrejme bol na tak vysokom poste vo firme kde bol sám sebe pánom a nebolo mu treba žiadnych znalostí anglického jazyka, čo veľmi povzbudilo môjho priateľa s frajerkou, pretože v tom čase ešte neoplývali nejakými extrémne dobrými znalosťami jazyka. Bola to pre nich teda pozitívna vyhliadka keďže sme mali pracovať v rovnakej firme ako náš pomocník.

Požiadal som ho teda aspoň o tú láskavosť, aby mi požičal svoj Notebook kde som sa chcel posnažiť vypátrať niečo na tú noc. S mojou znalosťou jazyka na komunikatívnej úrovni to predsa nebude také ťažké. Bolo presne 20:30 v noci kedy sme už zúfalo vytáčali 15.te telefónne číslo s nádejou o úspech. Podarilo sa. Bol to nejaký Portugalec, ktorý nám s ochotou, avšak pod podmienkou minimálneho prenájmu na 6 mesiacov, prenajme jeho dve izby v dome na hlavnej ulici mesta. Nájomné bolo 900 Libier myslím (toto si už naozaj nepamätám, jediné čo mi utkvelo je, že sme mu dali všetky naše peniaze len aby nás zobral), a tak sme sa všetci traja poskladali a vybrali do nášho vysnívaného kútiku. Boli sme šťastní, nadšení, a spokojní. Nič nás nezastaví!!!

Náš doprovod nám vysvetlil, že nemáme šancu sa stratiť, že len pôjdeme po hlavnej ulici a keď prídeme ku BP-čerpacej stanici, nájdeme adresu nášho nového bytu. A tak sme sa vybrali za vidinou úspechu a teplých postelí. 

Akonáhle sme dorazili na miesto (bolo to asi 15 min. peši) zistili sme, že prvý dojem naozaj klame. 

Privítal nás brat toho Portugalca so slovami, že či máme peniaze na ktorých sme sa dohodli a keď sme ho vyplatili dal nám kľúče a ukázal na dvere za ním. Následne odišiel a my sme ostali stáť ako prikovaní. Zmluva nič? No na to nebol čas myslieť, po celodennom cestovaní sme sa nevedeli dočkať postele. 

´Dzien Dobry, Witam bardzo!´ - ani na 5 cm neboli otvorené dvere keď nás privítala naša spolubývajúca v úctihodnom veku 60+ spoločne s manželom, ktorý mal niečo vyše 2 metre. 

Bol som si stopercentne istý, že ten Portugalec nespomínal žiaden poľský manželský pár deliaci sa o náš príbytok. Alebo áno?

No peniaze už boli na ceste bohvie kam, takže neostávalo nič iné, než vstúpiť a vziať čo bolo k dispozícií. Našťastie to boli veľmi milí ľudia, ktorí mali z našej prítomnosti radosť, a vôbec neboli zaskočení naším príchodom, zrejme boli od domáceho informovaní, že prídeme. 

Na ubytovanie, v ktorom sme prežili nasledujúceho pol roka (na čo sme sa pri neskoršom podpise zmluvy zaviazali) nerád spomínam, tak to zhrniem asi tak. 

3 izby pre 5 ľudí, kuchyňa s rozlohou 2x3 m, stropné okná, pleseň a zima. Juhuuuu. 

Ale bolo nám to jedno. Jediné čo bolo podstatné bolo, že sme mali strechu nad hlavou a čakala nás budúcnosť vo firme, ktorá je tak prestížna a silná, že pokiaľ nespravíme hlúposť my, nemôže sa stať, že by sme o tú prácu prišli.

Najbližšie dni sme teda len čakali na telefonát od nášho ´navigátora´, ktorý nám mal dohodnúť termín pracovných pohovorov vo firme. Prešiel asi týždeň, kým sa ozval. Zatiaľ sme fungovali na peniazoch, ktoré sme si ešte - na základe našej nepríjemnej skúsenosti s ubytovaním - vydrankali od rodičov a na 8 dieloch seriálu 2 1/2 chlapa, ktoré sme pozerali dookola keďže na dome sme nemali internet. 

"Takže zajtra hej?.. Ok... Na deviatu budeme tam. Ďakujeme. Maj sa" 

To bol on zajtra sme mali prísť na pohovor, teda už vopred dohodnutého zamestnania. Takže na istotu. Nevedeli sme sa dočkať. Konečne to začne, veľké prachy, výplata každý týždeň, práca v celosvetovo známej firme a život, ktorý sa so životom doma nedal ani porovnať. 

Na druhý deň ráno sme boli všetci nachystaný o hodinu skorej a keďže sa nám nechcelo čakať tak sme sa vybrali na pohovor so značným predstihom a plánom menšej zachádzky. Predsa treba spoznať mesto, ktorého budeme súčasťou. Bolo niečo pred deviatou, keď sa pred nami vynorila tá obrovská budova. Mala rozlohu snáď troch futbalových ihrísk, parkovisko bolo plné áut zamestnancov a všade bol pohyb. Rozoznávali sme reflexné vesty sýto-zelenej a krikľavo-oranžovej farby zamestnancov premiestňujúcich sa sem a tam po nádvorí firmy za vysokým plotom tiahnucim sa okolo celého areálu budovy. 

Nápis na budove bol taký veľký a tak cholericky známi a my sme boli tak šťastní, že ho konečne vidíme a že už to začne.

Nastala tá chvíľa, začínala sa naša kariéra skladníkov pre veľkosklad Tesco.

Pokračovanie nabudúce. Možno!

Radoslav Pršanec

Radoslav Pršanec

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jeden z davu. Úplný obyčaj. Nič extra no predsa je v každom niečo výnimočné. Snáď nie som výnimka Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu