Veľmi náročná kniha, musel som si ju dávkovať po tridsiatich stranách denne, aby som to precítil; a zároveň tak krásna. Náročnou ju robia zhutnené vety, plné informácií, opisov postáv, prostredia, vlastností ľudí, ktorých mladý Camus v Afrike stretáva.
Je silno autobiografická: Camus sa v nej skutočne obnažuje, popisuje svoj život od narodenia cez život v Alžíri (kde vládne chudoba, láskavá matka a krásna obloha), až po štúdium na lýceu.
Zároveň musím povedať, že je tak neuchopiteľná; keď si už myslím, že som vypovedané pochopil, stratím sa a musím riadok, vetu, odstavec čítať odznova, odznova, znovu a znovu - Camus je nielen remeselne podkutý rozprávač, ale aj veľký filozof, ktorý vás jemne navedie tam, kde chce - mnohokrát do slepej uličky, kde si už ako čitateľ musíte pomôcť sám, čítať znova už zdanlivo prežuté, zastaviť sa a rozmýšľať.
Zaujal ma užvzťah jeho rodiny k náboženstvu: na strane 106 píše o svojej matke: "...bola jedinou osobou v rodine, u ktorej by ste podľa jej láskavej povahy usudzovali, že je veriaca, ale práve tá láskavosť bola jej jedinou vierou."
Camus sa príkladne obnažuje vo vete na strane 20, kde píše: "Teraz mu zostalo len srdce naplnené úzkosťou, dychtivé po živote, vzbúrené proti smrteľnému poriadku sveta..." Je v tom všetko, čo Camusa charakterizuje: úzkosť, dychtivosť po živote - nezlomná vôľa žiť, vzbura; filozofiu vzbury rozviedol vo svojom filozofickom diele: Vzbúrený človek (Slovenský spisovateľ, 2004, preklad: Ladislav Franek).
Pôvodne som chcel napísať aj recenziu pre médiá, ale neodvažujem sa: Prvý človek je tak nádherný a zároveň zložitý, že by som sa bál povrchnosti a prvoplánovosti - možno po druhom čítaní sa odvážim niečo aj publikovať.
Radoslav Valkovič (15.3.2012)
