Takéto slová tvoria útržkový príbeh z malomesta, - ako sa autorka v románe zmieňuje- , ktorý sa nesie v podaní farieb (respektíve jej odtieňov: biela – oblaky, biela má v sebe všetko; modrá – melanchólia; krv v mnohých odtieňov; červená, ktorej sa hrdinka knihy vyhýba; fialový sneh; čierna, čierna, čierna ako žúžoľ, čierna ako zem...). Sotva postrehnuteľné sa zdajú podoby náznakov skúmania vône...
Je to príbeh pre ženy s jej ťažobou na hrudi – jej chlpaté zviera?
Presvedčenie, že istá dávka cynizmu nezaškodí...?
Vzťahy otec – syn, ktoré sú ilustrované odchádzaním zo života. V chabom sujete sa dá pozorovať množstvo postáv, ktoré sa vynárajú, aby následne nato zanikli; a to opäť, opäť a dookola (doktor Wirdzek, Vito, Peter Molnár - otec a syn -, Michaela, Hana Nevická, Milada, staničná sestra Hedviga, citlivá Svetlana, ktorú zrazí auto; vystupujúca postupne do popredia, Galina z Ukrajiny, Sorocha – otec a syn záhradník, kňaz Šteger a jeho otec, pani profesorka... setra Soňa). Román je vsadený do prostredie nemocnice - geriatrie. Rozprávačom sa stáva Dušana, tridsaťdeväť ročná cudzinka v rodnom meste. Žena bez rodiny, partnera a práce, ktorá by jej bola koníčkom.
Príbeh je naozaj vybudovaný v podobe útržkov; žiadny klenutý veľký príbeh, ako prezrádza informácia na obale. Čitateľovi sa môže zdať spomienka na otca hrdinky ako „cynické modelovanie retrospektívy“, ktoré sa dá prepáčiť, hoci sa tým utláča ťažko špecifikovateľný nárok na dúšok nádeje. („...ešte vždy sa však môžem o niekoho postarať, niekoho ľúbiť alebo urobiť nešťastným. Nejako vstúpiť do života iných ľudí.“) (s.73)
Otec? Mal rád tenis, rád plával, hral šach, mal rád fyziku, džez, hrozno, dobré knihy, chcel napísať sci-fi, neznášal niekoľko jedál a agresívnych ľudí – spomienky na zosnulého otca evokuje modrá farba.
Ak je možné o samej autorke niečo prezradiť skrz jej videnie, alebo cez len taký letmý náhľad na jej písanie, je pohľad na gréckokatolíckeho duchovného a jeho rozprávanie o diablovi: „Striehne všade, musíme si dávať pozor“. (s.96)
Časté používanie nárečia vnímavému recipientovi prezrádza, z ktorej časti krajiny vietor fúka. Naopak, citáty z Máraia, možno načrtnú niečo o literárnych vzoroch autorky v danej dobe tvorby.
Dalo by sa povedať, že je to kniha bez nároku na košatý sujet?... Chápať tento knižný výtvor ako snahu o oživenie jemného, náznakového opojenia impresionizmom? Odpoveď nech si dá sám čitateľ.
Hmatanie plynúceho času?! „Ťažko povedať, čo je výsledkom doby...“ (s.86) „Vždy som rozmýšľala, nakoľko je život človeka predurčený dejinami. “(s.86)
