Knižka, ktorá vyšla vo Švédsku v roku 1991, dlho nečakala na svoju slávu. Henning Mankell sa stal pomerne rýchlo slávnym a, samozrejme, aj bohatým.
Prvýkrát som na meno inšpektor Kurt Wallander narazil asi pred piatimi rokmi, keď televízia uvádzala sfilmovanie jeho detektívnych príbehov…. Malo to niečo do seba. Mám dojem, že išlo o britské spracovanie v podaní Kennetha Branagha. Musím povedať, že to bola tretia adaptácia: v prvej, švédskej, Kurta Wallandera stvárnil Rolf Lassgård, neskôr prišiel opäť Švéd Krister Henriksson.
Ktoré spracovanie bolo najlepšie?
Neviem, pretože som mal možnosť pozrieť si len tri časti; a to s Rolf Lassgårdom. A, áno páčili sa mi. Jednoducho boli na Youtube pre mňa “pozerateľné” tri, kedže neviem po švédsky (Steget Efter, Mördare utan ansikte a Den femte kvinnan):
Dané tri, ktoré som na Youtube našiel, sú:
(Faceless Killers – Vrahovia bez tváre, 1991; One Step Behind – O krok vzdadu, 1997 a The Fifth Woman – Piata žena, 1996). Tieto tri preto, lebo boli s anglickými titulkami v peknom preklade, ako niektorí ľudia skonštatovali.
Toľko som sa okolo komisára Wallandera od Henninga Mankell motkal, že som mi už aj patrilo si jednu knihu požičať a prečítať. Výber padol na jeho debut Vrahovia bez tváre.
Prvý dojem? Hmm, prišlo mi to také… neviem, ale napadá ma slovo “detinské”; to kvôli jeho štýlu písania. Odvážim sa napísať, že to nebol nijaký Thomas Mann alebo Lev Nikolajevič Tolstoj; to nie. Nie. Akési až príliš “naivné”, prvoplánové dialógy, strohý opis (prevažne počasia), také nejasné postavy z jeho okolia; akoby ani nemali nárok na bližšiu prezentáciu.
Naopak, autor príjemne ozvláštňuje rozprávanie vnútornými úvahami hrdinu.
Samotný príbeh sa začína v januári 1990 brutálnou vraždou na farme v Lenarpe. Wallander vyráža! Osamelá farma. Jatky! Všetko, čo však polícia má, je mŕtvy starý muž a umierajúca žena, ktorá povie len jedno slovo: “Cudzinec”, čo neskôr pobúri celé Švédsko, nastúpia ultra-pravicové rasistické skupiny, protiimigračne nabrúsené. Poviete si: Veď toto všetko tu je aj teraz. Teda, aspoň tie nálady. Áno, máte pravdu. Trošku nekorektne poznamenám, že by sme si mali ísť do Švédska po príklad. Švédska spoločnosť tieto problémy riešila už skoro pred tridsiatimi rokmi. Áno!
Trošku odbočím: keď som počúval rozprávanie Henninga Mankella, dozvedel som sa, že dôvodom prečo vymyslel Wallandera, bola práve potreba popísať vtedajšiu švédsku spoločnosť. Vykresliť túto spoločnosť. Ako formu si zvolil práve detektívku. Trápila ho xenofóbia, rasizmus… Najvhodnejšie sa mu zdali teda detektívne príbehy. Takto vznikol Ystad – mestečko na juhu Švédska, kde Wallander pôsobí. Chcel vytvoriť “uveriteľného” človeka, ktorý má problémy ako každý iný. Žiadny Agent 007. Wallander je rozvedený, štyridsať dva–tri ročný ošumelý policajt, ktorý už nerozumie ani svojej jedinej, už dospelej dcére; jeho otec žije na hrane duševného zrútenia; on sám to preháňa s alkoholom.
Wallander má svoje čaro. To áno, to treba uznať. To, ako dôležité je v populárnej severskej krimi vytvoriť “backdrop - pozadie príbehu”, hovoril na návšteve v Bratislave aj známy nórsky detektívkár Jo Nesbø. V tomto smere musím Mankella pochváliť. Toto sa mu podarilo. Pri čítaní sa naozaj niekedy pristihnete, akoby ste naozaj boli na juhu Švédska. Ystad sa stal takým príťažlivým pre turistov, že mnohí čitatelia navštevujú toto malé mesto, aby si pozreli, kde pôsobil slávny kriminalista. Ani nie opátstvo tohto mestečka, ale práve Kurt Wallander ich priťahuje.
Ak niečo obdivujem na tvorcoch dobrých – dovolím si napísať až moderných - detektívok, sú práve zaujímavé zápletky. A nemusia to byť nijaké logické hlavolamy na spôsob Rubikovej kocky. Čosi uveriteľné, no prekvapivé sa tu cení. A aj tu musím zdvihnúť palec: naozaj, pre bežného, pozorného čitateľa sa to stáva pochopiteľné, drží si to napätie… ako sa hovorí: zapadá to do seba. To všetko tak uveriteľne!
Popritom autor nazerá do pozadia vzťahov protagonistov; akoby mimo pátrania; akoby na odľahčenie od policajnej práce.
Samotný autor žil striedavo vo Švédsku a v Mozambiku, kde viedol miestne divadlo. Pol roka v jeho domovine a pol roka v Afrike, hovorí sa o ňom.
Knihy o Wallanderovi u nás v knižnicici idú “na dračku”; treba si ich rezervovať vopred.Vydavateľstvo Marenčin PT urobilo dobrú prácu.
Na záver napíšem: Nech to znie, ako znie, neplánujem zatiaľ čítať ďalšieho Wallandera. Zatiaľ nie. Uvidím. Ten príbeh mi prišiel priveľmi drsný, - až poviem – cynický. A pritom nie som nevyliečiteľný romantik.
