Poukázať na zlo! (Odvaha verzus strach?)
Jej knižka Dnes by som sa radšej nestretla sa mi veľmi páči. (Heute wär ich mir lieber nicht begegnet, Artforum, 2011, preklad: Adam Bžoch).
Zaujme hneď pekným obalom. Často po nej pokukujem.
Tento raz nechcem písať o jej tvorbe; zaujali ma jej postoje, názory, presvedčenie... To všetko v rozhovoroch, ktoré verejne poskytla.
Čítal som od nej len jednu knižku. Asi si nechcem pokaziť chuť, a preto som nič iné od nej som zatiaľ nečítal.
Minule som rozmýšľal, s kým by som rád stretol a porozprával osobne; prvá ma napadla práve Herta Müllerová. Sám neviem prečo!... Pozrel som si pár dokumentov (prevažne na youtube), kde rozpráva o svojom živote. Prežila detstvo v Banáte, v dedine v Rumunsku, kde žila nemecká menšina; pracovala ako prekladateľka vo fabrike, bola prenasledovaná rumunskou tajnou políciou – Securitate, snažila sa žiť - prežiť v diktatúre.
Často rozpráva o mlčaní; mlčaní, keď srdce káže hovoriť, ale rozum pod vplyvom strachu zatvorí radšej ústa.
Rozpráva aj o odlúčení, keď sa stala nepriateľom štátu. Sociálne, spoločenské odlúčenie. Rozpráva o zúfalstve, keď málokto - alebo skoro nikto - už neveril, že toto všetko sa skončí.
Od roku 1987 žije v Nemecku. Ani tu však od chápadiel tajnej polície z Rumunska nemá pokoj.
Dokonca aj po páde totalitného režimu sa k nej dostávajú narážky, že práve vďaka danému režimu dostala vzdelanie, mohla písať a podobne: absurdné, smutno – smiešne, cynické... Keď o tom rozpráva, snaží sa to obrátiť na vtip. Vyznie to trpko, silene.
Herta Müllerová má prežité, má skúsenosti, vie, pokiaľ ustupovať, a kedy sa jednoznačne vyjadriť: poukázať na zlo, aj keď propaganda do vás búši a presviedča, že biele nie je biele a čierne nie je čierne. Je pohodlnejšie prispôsobiť sa. Zdanlivo.
Herta Müllerová videla následky, prežila ich na vlastnej koži, nechce, aby sa to opakovalo.
Až sa zdá, že je to jej povinnosťou, asi ani inak nevie. Má to v sebe.
A to ma na nej zrejme upútalo.
