Olov Svedelid: Podozrivý zmizol (Anmäld försvunnen, 1972), (Slovenský spisovateľ, Edícia Zelená knižnica, 1986, s. 560, náklad 80 000 ks, preklad: Silvia Smidova)
Pokus o nostalgický návrat do stredoškolskej mladosti, keď mi literárny svet zapĺňali detektívky?!
Pravdupovediac, keď som nedávno začal pokukovať po klasickej švédskej krimi (60.-te až 70.-te roky 20.-teho storočia), s ktorou som mal ako dospievajúci človiečik v socialistickom zriadení určité skúsenosti, veľmi som neveril, že ma ešte s odstupom času dokáže osloviť. Ale: išlo to... A možno – priznám sa -, že som ju po 30.-tich rokoch ako „skúsenejší“ čitateľ dokázal viac precítiť.
Taký drsný prístup, ktrorý nahradil klasické „vyčesané“ detektívky napr. anglickej školy, ma priťahoval. Možno to bola určitá pubertálna rebélia...
Moje dojmy sa pri začiatku čítania Svedelida obracali k zakladateľom modernej, drsnej – severskej škole Maj Sjöwallovej a Pera Wahlöö, ktorí napísali zásadnú desaťdielnu sériu „Románov o zločine“ (1965 – 1975) ...pretože som sa pýtal, do akej miery sa nechal Svedelid unášať vlnou popularity danej autorskej dvojice. Možno ho ovplynili, neviem, ale nedá sa mu vyčítať, že svojimi hrdinami neprispel originálnym spôsobom o rozvoj daného žánru.
Môj prvý dojem po opätovnom čítaní bol taký, že ma mierne rušili verbálne, aj vnútorné eskapády hlavného hrdinu - kriminalistu Rolanda Hassela zo Štokholmskej polície. Snaha udrieť na vtipnú strunu a pritiahnuť čitateľa od samého začiatku? Možno. Postupne sa ten prebujnelý humor utriasol a dej nabral spád.
Pisateľské – remeselné – majstrovstvo sa nazaj O. Svedelidovi nedá uprieť. Mimochodom, pri pohľade na Wikipédiu zisťujem, že bol naozaj plodný autor, ktorý asi pisateľsky v živote veľmi nezaháľal.
Určite; hrabanie sa v spodine vtedajšej švédskej spoločnosti muselo byť silné nóvum; inakší pohľad na stav spoločnosti, ako boli čitatelia po vojne zvyknutý: uhľadená psychologicko – logická detektívka (hrdina je prevažne Rukavičkový detektív) je na ústupe a ľudia chcú niečo drsnejšie.
Partia Hasselových hrdinov nie je žiadna smotánka geniálnych vyšetrovateľov, ale svoju prácu si dokážu zastať.
Aby som nezostal len pri dojmoch a prešiel trochu aj k deju a námetu... Hassel sa zapletie – chcel by sa zapliesť dôvernejšie – so ženou, ktorá hľadá svojho muža Valentína Karlberga. Ten zmizol... Akcia strieda akciu. Dej naberá miestami až šialené tempo.
Bol to Wahlöö a Sjöwall, ktorí nastolili a prepracovali spôsob, ako nazerať na spoločnosť aj skrze detektívny román a posunuť ho vyššie medzi „literárnu smotánku“? Možno.
... a preto Svedelidov výtvor Roland Hassel je síce s prižmúrením jedného oka uveriteľný, dynamický, adrenalínový dobrodruh... (Veď to aj je detektívka; čosi ako triler), hoci niekedy je tej „akcie“, nečakaných zvratov až prehnane veľa. Príbeh sa okrem iného dotýka nelegálnych kasín, herní, kde ľudia naháňajúci sa za vidinou rýchlych ziskov, nachádzajú príležitosti. Ďalší prvok: byrokracia, siahajúca až do najvyšších kruhov. (No, pekne – nie je to príbeh z našej krajiny zo súčasnosti? To bolo nemiestne prirovnanie; u tohoto príbehu hovoríme o historickom odstupe skoro 50 rokov.)
Stará známa schéma, že prisťahovalci, ktorí tvoria v danej dobe a spoločnosti jadro zločinu, už dnes nikoho neprekvapí.)
„Betónová scéna.“
Nechcem veľa prezrádzať, takže: hovorme o „betónovej scéne“. Nerozoberajme to!
A teraz: ... pre mňa asi najpôsobivejšia pasáž celej knihy, ktorú som nazval „Betónovou scénou“, predstavuje tú naprepracovanejšiu gradáciu deja, akú som počas mojich potuliek detektívnou literatúrou vôbec zažil... Krok za krokom sa napätie stupňuje; čitateľ musí byť napnutý ako struna...
U mňa to zafungovalo až tak, že som sa preniesol takmer o 30 rokov dozadu, keď som to čítal prvý raz ako násťročný. Vynárali sa mi spomienky na danú dobu, tesne pred pádom Režimu.
Keď som pri tom Režime – možno boli vtedajší „ideologickí poradcovia“ pre oblasť literatúry (nechcem povedať priamo Cenzúra) aj radi, pretože Olov Svedelid v jeho knihách švédsku spoločnosť nešetril. Špina sa leje zo stoky... a nech čitatelia v Socializme len vedia, ako zhnitá je vtedajšia kapitalistická spoločnosť a u nás je všetko v poriadku.. Vlastne....!
Môžem napísať, že pravdepodobne siahnej aj po ďalšom prípade tohto policistu, ak bude chuť na dobrú severskú krimi.
V slovenčine je možné siahnuť po autorových príbehoch, okrem tejto trojdielnej knižky z edície Zelená knižnica, ešte aj na knihu Božie korene (Guds Rötter, 1975), (1984, Smena, s.258, edícia Labyrint, preklad: Silvia Smidová, 1984).
Treba dodať, že Svedelidove romány boli sfilmované (od 1989 až po rok 2000).
