Keď som si asi pred týždňom prezrel youtubové videá z osláv Dňa víťazstva nad fašizmom na Slavíne zaujalo ma, že sa tam hojne vyskytujú ruské vlajky a ľudia s georgievskými stužkami a ďalšími proruskými symbolmi. Celkom ma to pobúrilo. Azda nás oslobodili iba Rusi? A kde sú vlajky Ukrajiny, Bieloruska a ďalších krajín, ktorých vojaci padli pri oslobodzovaní našej krajiny? Azda sú tieto oslavy ruskou párty, kde sa stretnú fanúšikovia Ruska? Rozhodol som sa, že sa dňa víťazstva zúčastním s ukrajinskou vlajkou a k Slavínu položím veniec v modro-žltých farbách. Vynechám časť príprav a prejdem rovno k veci.
Nejak som tušil, že so súčasnou vládnou garnitúrou tu bude prítomná aj snaha potlačovať proukrajinské prejavy. Na palicu som si preto natiahol slovenskú zástavu, obliekol tričko s dvojkrížom a do vreciek dal dve ukrajinské vlajky s tým, že ich vo vhodnom momente vytiahnem. Skladba účastníkov, ako aj atmosfére bola rovnaká ako na videách z minulých rokov. Dominovali ľudia s oranžovo – čiernymi stužkami a sovietskymi, či ruskými symbolmi. Samozrejme, hojne tam bolo aj slovenských vlajok, vrátane mojej. Pripadalo mi to akoby sa stretli starí známi. Medzi zúčastnenými vládla priateľská atmosféra, samé objatia, podávania rúk. Priestor sa pomaly zaplnil a prišla hlavná časť s príhovormi vládnych predstaviteľov. Vtedy nadišiel čas a rozhodol som sa to rozbaliť a vymeniť vlajky. Na palicu som nasadil ukrajinskú vlajku a zároveň spolu s jednou aktivistkou rozprestrel ďalšiu ukrajinskú vlajku s nápisom „Ďakujeme, nezabudneme“.
V dave zavládol šum, niekto niečo zakričal, chlapík držiaci rusku vlajku sa na mňa zaškľabil, pani rovnako s ruskou vlajkou mi ukázala vztýčený prostredník a niečo po rusky sipela. Asi prvých päť minút sa to nieslo v tomto duchu, ale nič výnimočné sa nestalo. Následne však za mnou prišla žena v žltej veste a požiadala ma, aby som im odovzdal ukrajinské vlajky. Odpovedal som, že neodovzdám, že sú to moje vlajky a tým, že ich tu držím neporušujem žiaden zákon. Na Slavíne sú pochovaní aj ukrajinskí vojaci a je správne si ich uctiť. Pani trvala na svojom s tým, že mi vlajky vrátia po podujatí späť. Na otázku prečo ich mám odovzdať odvetila, že to nie je jej nápad, že to majú tak nariadené a že ak jej ich neodovzdám, že budem obvinený z akéhosi narušovaniu niečoho. (presné znenie si nepamätám). Trval som na tom, že im vlajky nedám, že neporušujem žiaden zákon a spýtal sa jej prečo tu môže viať ruská vlajka a ukrajinská nie. Pani v žltej veste potom navrhla, že v poriadku, že si vlajku môžem nechať, ale nesmiem ju veľmi vystrkovať. Súhlasil som. V tom čase už znel prejav Roberta Fica. Počas celého programu vládnej garnitúry pani v žltej veste stála pri mne priebežne ma upozorňovala, ak som mal ukrajinskú vlajku trochu vyššie. Chlapík, ktorý stál odo mňa asi dva metre s Ruskou vlajkou ju mal vystrčenú do mrakov a usmieval sa. Po vládnom programe ma obkolesili policajti, ktorí svoje konanie obhajovali bezpečnostnými opatreniami. Nezakazovali mi držať vztýčenú ukrajinskú vlajku. Avšak prišiel som na rad s kladením venca až nakoniec, po tom, čo vzdali hold rôzni, sovietskí, ruskí a georgievovskí fanúšikovia. OK. Som aj tak rád, že sa mi to podarilo. Žltomodrý veniec som položil.
Odchádzal som za pokrikov nadávok do fašistov. Polícia ma vyprevadila až na koniec Slavína. Čo k tomu dodať? Tesne po hlavnej ceremónii som zazrel, ako sa Ľuboš Blaha, členovia SNS, Anna Belousovová atď. fotia s fanúšikmi Ruska s ruskými vlajkami.
Naša vláda je proruská. A to je vidieť stále viac a viac. Ak si niekto myslí, že oni odídu a my to tu zatiaľ vydržíme, mýli sa. Budú tu dlho. To že budeme na vládnu garnitúru kydať nepomôže. Priaznivci tejto vlády sú fanatici. Musíme pochopiť ich myslenie a naučiť sa s ním pracovať. Iná cesta nie je. .. a hlavne - Deň víťazstva nad fašizmom nie je a nebude žiadnou ruskou párty!
