Rímska nadvláda I.:
Pod vládou Herodesa Veľkého
Je to zvláštne, ale história sveta sa dá nazvať históriou holokaustu. Mnohé historické udalosti viedli k vyústeniu nenávisti voči židom počas druhej svetovej vojny, kedy sa budovali Miesta smrti. Nacizmus je myšlienka, ktorá sa formovala počas celých dejín. Židovský národ sa neustále počas svojej existencie stával terčom útokov, konšpiračných teórii a bezohľadnej krutosti. Aj napriek prenasledovaniam a úskaliam sa stal 14. mája 1948 zázrak – do vtedy len sen sa stal skutočnosťou. Zrodil sa Izraelský štát v modernom svete.
Nepriateľstvo voči židom vidíme už z Biblických časov, napríklad pri ich odvlečení do Babylonského zajatia (8 – 6 storočie p. n. l.). Po porazení Babylona sa židia stretávajú s nenávisťou v Médsko-Perskej ríši, počas vlády Xerxesa I. (v Biblii Ahasver – manžel Ester).
Dôležitým bodom v histórii prenasledovania židovského národa bolo jeho rozptýlenie do sveta počas Rímskej nadvlády. Rímsky vojvodca Pompeius si Izrael podrobil v roku 63 p. n. l. a židovské kráľovstvo sa stalo súčasťou Rímskej ríše. Ponechal časť moci tamojším monarchom Hasmoneovcom, no aj oni sa postupom času stali problémoví a do popredia judskej politiky sa dostáva Herodes.
Herodes ako správca Galileje
Herodes bol synom schopného diplomata a šikovného vojvodcu Antipatrosa z Idumea (Edom) a Kypros, ktorá bola Nabatejka. Ich syn svoju kariéru rímskeho politika nezačal z funkcie kráľa, ale vďaka výbojnej a obratnej stratégii jeho otca sa stal v roku 47 p. n. l. správcom Galileje. Vtedy mal len niečo málo cez 25 rokov. Jeho starší brat zaujal funkciu správcu Jeruzalema. Antipatros presadil svoju autoritu v otázke svetskej a zákonodarnej moci a presvedčil predstaviteľov Ríma, aby Hyrcanusa II. verejne zbavili trónu a degradovali ho iba na pozíciu židovského veľkňaza.
Priaznivá situácia sa pre Herodesovu rodinu začala meniť, keď v roku 44 p. n. l. zavraždili Caesara a kontrolu nad východom získal Gaius Cassius Longinus. Ten umiera dva roky po vražde Caesara (42 p. n. l.) Antipatros bol donútený k podpore Caesarovho vraha a musel zvýšiť výber daní. Iba rok po vražde Caesara stretáva podobný osud aj Herodesovho otca, ktorý bol zrejme na príkaz Hyrcana II otrávený. V tejto chvíli sa ukazuje veľká diplomatická obratnosť správcu Galileje, keď Marca Antonia a Gaiusa Octavia (Augustus) presviedča o svojej oddanosti Rímu a získava titul tetrarcha (vládca nad štvrtinou zeme) Galileje.
Pomsta Hasmoneovcov a vpád Partov
Nedostatočná stabilita moci nad Judskom, časté rebélie a snaha Hasmoneovcov opäť získať stratený trón, viedla k oslabeniu Rímskej pozície na blízkom východe. Tejto dočasnej kolízie využili predstavitelia Arsakovskej (Partskej) ríše a asi v roku 39 p. n. l. princ Pacor dobýva Jeruzalem. Herodes bol zbavený moci a uniká z vtedajšieho Judska. Zrejme len o vlas uniká smrti, pretože situáciu hneď využíva Hyrcanov synovec Antigonus II. Mattias, ktorého s dovolením Pacora menujú za vazalského kráľa Judska. Opäť sú pri moci Hasmoneovci, čo židovský ľud samozrejme schvaľuje. Herodes uniká priamo do Ríma, kde o podporu žiada rímsky senát. V senáte mu jednomyseľne prejavuje podporu Antonius a Octavius. Mala sa začať druhá etapa vlády židovského rodu, oslobodená od diktátu mocnejšej Rímskej ríše. Herodes a Rím sa však nehodlali vzdať bez boja.
Herodes ako Basiliás
Nie je jasné v ktorom roku bol Herodesovi rímskym senátom pridelený titul Kráľa Judska. Historici sa rozchádzajú a zatiaľ, čo jedni tvrdia, že to bolo v roku 40, druhí zastávajú názor, že to bolo až v roku 39 p. n. l. Istý čas bol nový kráľ Judska donútený zostať v Ríme, kým Markus Antonius mobilizoval svoju armádu. V tom istom roku podnikol rímsky vojenský generál Gaius Ventidia Bass výpravu za cieľom opätovne získať Judsko a pri bitke v Taurskom Gindari boli partovia porazení. V roku 38 p. n. l. bol zabitý princ Pacorus a partovia boli zatlačení späť za Eufrat.
Erb rodu Hasmoneovcov. Ich dynastia vládla od roku 140 p. n. l., keď sa na trón posadil Simon Thassi, ten vládol asi 6 rokov. Hasmoneovci sa nikdy netešili dlhým vládam a jednotliví panovníci sa rýchlo striedali. Na tróne sa vymenilo 8 vladárov. Hyrcanus II. mal dve obdobia vlády. Ich vláda sa končí v roku 37 p. n. l. smrťou posledného panovníka tejto dynastie Antigonusom. Hasmoneovská dynastia trvala len 103 rokov. V rokoch 140 – 110 p. n. l. boli vazalmi Seleukovskej ríše. V rokoch 110 – 63 p. n. l. vládli nezávislému Judsku, od roku 63, do roku 40 p. n. l. boli klientským štátom Ríma a v rokoch 10 – 37 p. n. l. kraľovali nad klientským štátom Partov. Dokázali ustáť mnohé mocenské zmeny, čím sa na nich ukázala neuveriteľná odolnosť židovského národa.
Herodes dostáva možnosť vrátiť sa do Judska ako právoplatný a Rímom zvolený kráľ. Cesta bola takmer voľná, ale zosadiť Antigona a úplne ovládnuť Jeruzalem sa mu podarilo až v roku 36 (niektorí historici hovoria už o roku 37). Už tu – na začiatku svojej vlády – ukazuje Herodes svoju krutosť a posiela porazeného, ale podľa jeho názoru stále nebezpečného vládcu rodu Hasmoneovcov na popravisko. Antigonus II. Mattias zomiera v roku 36 p. n. l. rukou Herodesa Veľkého. Nový kráľ bol svoju moc a autoritu rozhodnutý presadiť aj diplomaticky a tak sa rozhodol priženiť k Hasmoneovcom.
Mariamne - väzeň alebo kráľovná?
Herodes si uvedomoval náročnosť situácie v ktorej sa nachádza. Vedel, že židia využijú každú príležitosť, ktorá sa im naskytne, aby zvrhli nežidovského kráľa. Keďže bol skúsený diplomat, o čom svedčí aj to, že si väčšinu svojej vlády dokázal držať Rím od tela, vedel, že potrebuje upevniť a legitimizovať svoju moc. V roku 37 p. n. l. si vzal za ženu Mariamne, ktorá bola príbuznou Antigona. K nadviazaniu tohto manželstva mu nebránil ani fakt, že už ženu mal.
Prvú ženu Doris a ich syna menom Antipater odvrhol a poslal ich do vyhnanstva, vďaka čomu sa stala Mariamne jeho jedinou a teda aj legitímnou manželkou. Rod Hasmoneovcov však Herodes nenávidel a bál sa ho, čo sa podpísalo aj na jeho spôsobe vlády a s veľkou pravdepodobnosťou to bolo začiatkom antisemitského myslenia Judského kráľa. Herodes zrejme veril, že okrem toho, že manželstvo s Mariamne upevní jeho postavenie, vezme to zvyšným Hasmoneovcom zbrane z rúk a on si ľahšie udrží v tej dobe ohrozenú moc.
Paranoja a strach s ktorou tento panovník vládol väčšinu času si čoskoro vypýtali svoju daň. K poškodeniu vzťahov medzi Mariamne a Herodesom v nemalom množstve prispela kráľova sestra Salome. Tá židovský kráľovský a veľkňažný rod nenávidela zrejme ešte viac, ako samotný kráľ. Jej nenávisť neobišla ani samotnú Mariamne. Neustále pokusy skompromitovať jej osobu nakoniec vyústili v stratu dôvery Herodesa Veľkého voči svojej manželke. V istom momente dokonca vydal príkaz, že pokiaľ by z akéhokoľvek dôvodu zomrel, jeho vojaci majú uväzniť a popraviť aj kráľovnú. Tento krok chápal, ako krok pre svoju ochranu, veril totiž, že ak vypukne akákoľvek vzbura alebo povstanie Mariamne v tom bude celkom určite zapletená. Pred svojou ženou a jej blízkymi spojencami to prezentoval ako krok lásky, pretože si nedokázal predstaviť, že by po jeho prípadnej smrti patrila inému mužovi.
Jonatán Aristobulos III.
Nech bol vzťah Mariamne a Herodesa akokoľvek zlý, kráľovnej sa podarilo pretlačiť pred svojím manželom legitímne právo svojho brata Aristobula III. Aby Herodes dokázal národu, že je prožidovský vládca, menoval mladého Aristobula za veľkňaza. Keďže to bol Hasmoneovec a na veľkňažskú pozíciu mal rodové právo, ľud ho okamžite prijal a veľmi rýchlo si ho obľúbil. Veľmi rýchlo sa stáva miláčikom ľudu a Herodesova paranoja sa opäť ozvala. Začal sa báť narastajúcej popularity veľkňaza a rozhodol sa zakročiť skôr, ako legitímny kráľovský rod pripraví prevrat a jeho pád. Keďže bol Aristobulos obľúbený a jeho pozícia bola legitimizovaná jeho rodom, Herodes vedel, že nemôže zaútočiť priamo a otvorene. Prišiel teda s iným plánom a krátko po tom, ako bol mladý Hasmoneovec zvolený za veľkňaza ho pozýva do svojho kráľovského paláca. Tam ho pri oslave opíja a neskôr káže, aby ho stráže odvliekli k vode a utopili ho. Malo to vyzerať ako nehoda – mladý muž sa utopil, keď si šiel opitý zaplávať.
Tento vraždený počin, aj vďaka kontaktu Alexandry (matky Mariamne a Aristobulosa) s Kleopatrou, nezostáva bez povšimnutia Ríma a Herodes bol pozvaný pred Antonia, kde mal vysvetliť úkladnú vraždu. Opäť sa ukazujú jeho neobyčajné diplomatické schopnosti, keď z tohto rozhovoru vychádza ako víťaz. Presvedčil Antonia, že jeho vláda v Judsku znamená vládu Ríma. S týmto konštatovaním je Antonius spokojný a prepúšťa ho nepotrestaného.
Aj napriek tomu, že bol Herodes občanom Ríma a nenarodil sa ako žid (a judskými obyvateľmi za žida ani nebol považovaný), prijal judaizmus a židovskú kultúru za svoju. Počas jeho vlády sa však ukázalo, že to bol len ďalší diplomatický ťah a v skutočnosti židovstvu a judaizmu nerozumel. Judaizmus v kombinácii s pohanstvom a náboženskými tradíciami iných národov aj v biblickej histórii viedol k rade problémov a z takéhoto mixu diametrálne odlišných ideológii, sa zrodila aj židovská mystika. Herodesova nenávisť voči Hasmoneovcom sa čoskoro po ich vyhľadení alebo dokonca už aj pred tým premenila na nenávisť voči židom celkovo. Niektoré jeho nariadenia boli prvými otvorenými prejavmi antisemitizmu v inak, voči židom, liberálnom Ríme.
Smrť Mariamne
Po Herodesovom návrate z Ríma sa ho jeho sestra Salome pokúša presvedčiť o nevere, ktorej sa počas jeho neprítomnosti údajne dopustila Mariamne. Herodes svoju ženu konfrontuje a jej sa podarilo prekaziť plány vypočítavej Salome. Tá sa však nehodlala vzdať svojej vízie úplného vyhladenia Hasmoneovského rodu. Prichádza zase s novou stratégiou. Pokúsila sa Herodesa otráviť. Po sluhovi v mene Mariamne posiela otrávený nápoj, ale práve kráľova paranoja mu zachránila život. Dal svoju ženu postaviť pred súd, podplatil kňaza, aby proti nej obrátil jej sympatizantov a na súde ju nechal odsúdiť na trest smrti. Rok 29 p. n. l. je posledným rokom života Mariamne I, manželky Herodesa Veľkého. Pre Herodesa rodinné puto nemalo veľkú hodnotu, koniec koncov dopustil sa aj vraždy vlastných synov. Nepáčili sa mu totiž ich blízke väzby s Rímom.
Zo zrady obvinená a súdená Mariamne podľa povestí nedala najavo žiadnu ľútosť a neprosila o svoj život. Šla na smrť ako hrdá a odvážna kráľovná. Jej manželstvo zorganizovala matka Alexandra, po tom, ako Herodes v roku 41 p. n. l. súhlasil so židovskou manželskou zmluvou Ketubah. K svadbe došlo v Samárii a Mariamne kráľovi porodila synov Alexandra a Aristobulosa IV., ktorí boli obaja popravení v roku 7 p. n. l. a dve dcéry Salampsio a Cypros.
Ako v mnohých prípadoch, aj pri Mariamne sa ukazuje úplná arogancia Herodesa voči členom vlastnej rodiny. Manželstvo pre neho nemalo žiadny význam, rád sa obklopoval milenkami a okrem Mariamne a Doris mal ďalšie množstvo žien, z ktorých mu niektoré porodili synov a dcéry. Herodes ich veľmi starostlivo sledoval a zaujímal sa o ich možné kontakty s Rímom.
Pokračovanie v helenizácii Izraela
V Judskom kráľovstve bola helenizácia najmä kvôli častej nahote vždy problematická, preto sa našiel iný spôsob na jej pretlačenie. Z motívov umeleckých diel a váz mizli nahé telá, architektúra vynechávala obnažené sochy.
Herodes pokračoval v helenizácii a preniesol ju do výstavby miest v grécko-rímskom architektonickom dizajne. Tieto mestá staval tam, kde nebola židovská populácia dominantnou a preto si mohol dovoliť stavať divadlá, pohanské svätyne a verejné kúpele. Tým priťahoval do rýchlo modernizovaného Judska stále nových a nových obyvateľov – pohanov. Vybudoval niekoľko veľkých skvostov medzi nimi prístavné mesto Cézarea. Do prístavu tohto mesta sa údajne mohlo zakotviť približne sto lodí, vďaka čomu sa Cézarea zaradila medzi najväčšie prístavy v Ríme. Jeho láska k luxusu a prepychu sa stvárnila v Mesade a v Herodiu, čo bolo jediné miesto, ktoré pomenoval po sebe samom.
Po porážke Antoniusa a Kleopatry sa Octavius stáva prvým cisárom Ríma. Aby si Herodes, ktorý v konflikte podporoval Antoniusa udržal svoju pozíciu, dal v Cézarei vystaviť chrám, ktorý zasvätil Octaviusovi, kde mal byť uctievaný ako boh chodiaci po zemi. To samozrejme spôsobilo malé vzbury a celkovú nespokojnosť židovského obyvateľstva.
Chrám ako pokus o zmier so židovským národom
V roku 20 p. n. l. sa začala výstavba Herodesovho chrámu, ktorým chcel židovskému obyvateľstvu dokázať svoju náklonnosť. Na to, aby mohol postaviť nový chrám, musel najskôr zbúrať ten pôvodný a tam sa stretol s nevôľou. Židia boli tak podozrievaví a nedôverčiví, že Herodes pred začatím búrania najskôr musel zabezpečiť a priviesť stavebný materiál. Týmto rozhodnutím si na istý čas zabezpečil nárast popularity a spokojnosti s jeho vládou. To samozrejme nemalo trvať večne a na sklonku svojho života sa Herodes dopustil ohavných a strašných skutkov, ktoré zasiali semiačko neskoršej židovskej vzbury proti rímskej nadvláde.
Samotný chrám pretrval desaťročia a stal sa centrom židovskej viery. Herodes sa dopustil aj jeho znesvätenia, keď na neho osadil rímske symboly. Bol strhnutý Rimanmi, kvôli povstaniam, ktoré organizovalo židovské obyvateľstvo.
Zlo na sklonku života
Herodes už po nástupe na trón ukázal, že dokáže vládnuť veľmi tvrdo a nemilosrdne, počas života sa však ukázal aj ako staviteľ a ekonomicky zdatný vladár, ktorý z Judska spravil významné miesto. Krátko pred smrťou však Herodes dostál skôr k svojmu prívlastku Krutý, ako Veľký. Jeho protižidovské príkazy a „opatrenia“ boli vrcholom jeho antisemitskej ideológie stupňovanej vlastným strachom a paranojou.
Z Biblického príbehu ktorý je zaznamenaný v Matúšovom evanjelium v 2. kapitole, verše 16-18, vieme, že jedným z najhorších počinov bolo hromadné vraždenie chlapcov do druhého roku života.
Keď potom Herodes zbadal, že ho mudrci oklamali, veľmi sa nahneval. Dal povraždiť v Betleheme a na celom okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov a to podľa času, na ktorý sa dôkladne povypytoval mudrcov. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš:
Hlas bolo počuť v Ráme, plač a veľký nárek. Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, lebo ich už niet.
Zaumienil si zavraždiť nedávno narodeného židovského kráľa. Už len zmienka o tom, že sa narodil niekto, kto by mohol ohroziť jeho pozíciu na tróne v ňom vyvolala údes, v ktorom bol schopný všetkého, bez ohľadu na verejnú mienku alebo nevinné obete. Tomuto masakru však predchádzali aj ďalšie hrôzostrašné a antisemitské počiny. Krátko pred smrťou Herodes jednotlivými skutkami dokazoval, že židovstvu, ktoré prijal za svoje, vôbec nerozumel. Aby po vražde svojich synov upevnil poškodené vzťahy s Octavianom, dal nad bránu chrámu osadiť zlatého rímskeho orla, čím chrám znesvätil. Samozrejme takýto počin musel vyvolať odpoveď židov, s čím aj on sám musel počítať. Skupina judských obyvateľov v hneve orla zhodila a tým sa dopustila protirímskeho činu. Herodes to nenechal bez reakcie a zajal skupinu mladíkov, ktorú dal verejne upáliť za zradu. Tým odštartoval vlnu nespokojnosti so zákonmi Ríma a ich spôsobom vlády.
Keď Herodes ležal na smrteľnej posteli vydal posledný príkaz, ktorý dokazoval jeho nenávisť voči deťom Abrahámovým. Prikázal zatknúť 70 nevinných ľudí. Je treba povedať, že sa tu historici rozchádzajú a ani historické záznamy nie sú celkom jasné. Jedna skupina, ktorá vychádza z Josephusových záznamov hovorí o tom, že sa jednalo o sedemdesiat starších ľudu, druhá skupina tvrdí, že sa jednalo o bežných mladíkov. Salome dostáva príkaz, že po jeho smrti majú byť títo nevinní ľudia popravení, aby zem s odchodom Herodesa Krutého cítila stratu, zármutok a bolesť. Keď však zomrel, Salome prikázala väzňov prepustiť a nechala posledný príkaz svojho brata nevykonaný.
V roku 4 p. n. l. sa vláda Herodesa skončila a jeho telo je uložené v Herodiu na okraji Jeruzalema. Jeho kráľovstvo je rímskou autoritou rozdelené medzi jeho troch zvyšných synov. Budúca vzbura už však bola zasiata v srdciach ľudí a zárodok anisemitizmu v Ríme bol pripravený na vykvitnutie. Nikto však nevedel, že židov opäť raz čaká strata domova. To sa ukázalo až niekoľko desiatok rokov po smrti Herodesa Veľkého – Herodesa Krutého.
Slovo na záver
Aj keď sa môže zdať, že Herodes na začiatku svojej vlády nebol antisemita, je potrebné podotknúť, že svoju nenávisť voči židovstvu kompletne nasmeroval proti Hasmoneovskej dynastii. Dalo by sa namietať faktom, že pre neho boli konkurencia a ohrozovali stabilitu jeho vlády. Po ich vyhladení a vražde vlastnej manželky však obrátil svoj fokus proti samotnému obyvateľstvu. Židia boli v tej dobe trestaní prísnejšie, ako ich rímski spoluobčania.
Herodes sa veľmi rafinovaným spôsobom pokúšal ich kultúru, architektúru a náboženstvo potlačiť do úzadia. Vybudoval síce krásne a veľkolepé mestá, ale priviedol do nich kultúru, zvyky a tradície, ktoré boli provokáciou pre konzervatívne židovstvo.
Posledné rozhodnutia za jeho života pobúrili židovstvo tak, že to postupne viedlo k malým rebéliám proti Rímskej nadvláde, ktoré postupne gradovali a naberali na sile. Rím bol donútený zanechať liberálnej a tolerantnej politiky voči židom a nasledoval Herodesov príklad.
