Akou mierou meriame, takou nám samým bude namerané. Alebo inak povedané, spravme reverziu známeho slovenského porekadla: Podľa teba, budem súdiť aj seba. Poďme sa otočiť späť, drahá liberálna kaviareň, drahí umiernení konzervatívci, vy moji milovaní múdrosráči, vy jedineční lepšoľudia. Poďme sa na okamih rúčka v rúčke vrátiť do obdobia pandémie. Poďme si pripomenúť nepriateľov číslo jedna. Dezolátov.
Tá "verejnosť", ktorá celé roky kričala, že všetko je konšpirácia, je dnes ochotná veriť akejkoľvek konšpirácii, ktorá dokonale zapadá do jej svetonázoru, ale jednoduchú pravdu radikálne odmieta. Dámy a páni s našej vlastnej bubliny, z bubliny zaočkovaných, z bubliny tých inteligentnejších, tých vzdelanejších, tých hodnotovo lepšie nastavených sa stáva skupina Dezolátov. Ak na nás teraz niekto bude chcieť kričať na ulici, že sme dezolé, bude to plným právom.
Otočme ten pokrytecký ukazovák voči sebe. je oveľa pohodlnejšie smiať sa z druhých ako priznať, že sme zliezli z piedestálu, ktorý sme si sami vystavali, až pod kanál. Ak vás týchto prvých pár viet urazilo a dotklo sa vás, je to dôkazom toho, že to potrebujete počuť. Očividne ste uverili v samých seba, vo svoju schopnosť prekuknúť sprisahanie a odhalili ste PRAUDU, ktorá je všetkým ostatým skrytá. Koho mi to len pripomína?
Fico sa po atentáte zmenil
Jedným z najsilnejších dôkazov, že sa skutok stal, je to, ako sa Fico radikálne po atentáte zmenil. Už pomerne skoro bolo jasné, že sa nám do funkcie premiéra nevracia zmierlivý politik, ktorý chce upokojiť situáciu. Fico sa rozhodol, že spôsobom sebe vlastným, celý atentát na svoju osobu zneužije a zaútočí ako na spoločnosť tak aj na jeho, teraz už, politických nepriateľov. Do tohto bodu by sme mohli povedať, že nič nové pod Slnkom... lenže...
Pod všetkou tou "premyslenou politickou stratégiu" a "brilantným politickým marketingom", sa skrývalo čosi nové, iné, zvláštne a zlé úplne iným spôsobom, ako to, čo sme do toho momentu dobre poznali. Nespracovaná posttraumatická stresová porucha. Nebezpečná, charakter meniaca a dušu hlodajúca PTSP (angl. PTSD).
Fico sa vrátil ako zranený, paranoidný, nahnevaný a po pomste prahnúci muž s mocou štátneho aparátu v rukách. 15. marca 2015, bol Fico pokorený a porazený Andrejom Kiskom. Nedostal sa na post prezidenta SR. Pochopil, že nie je neporaziteľný, že jeho popularita v spoločnosti klesá a konečne mu došlo to, čo znamená vládnuť s podporou väčšej menšiny. Pochopil, že to znamená, že väčšina spoločnosti je "proti nemu". Krátko na to mu prezident ukázal, že nedostane všetko čo chce, aj keď použije všetku svoju vydieračskú moc. Vždy sa môže niečo pokaziť, pochopil Fico.
Presne 3 roky na to, 15. marca 2018, Fico abdikoval a pochopil, že nie je nenahraditeľný. Jeho premiérske kreslo prebral prázdny oblek s jamkami na lícach. Zdá sa, že pätnásty deň v mesiaci Ficovi nie je práve milostivo naklonený. Akoby to nestačilo v roku 2020 prišiel o podporu aj tej väčšej menšiny a čoskoro pochopil, že sa musí začať báť aj o svoju slobodu. To bol jednej z najväčších prerodov Róberta Fica. K ešte väčšiemu však prišlo po tom "nafingovanom atentáte". Vtedy pochopil, že mu nejde len o slobodu, ale že sa nájdu aj takí, čo budú usilovať o jeho život.
Roberta Fica ako človeka a politika dlhodobo deformoval vlastný hlad po moci, strach z jej straty, láska k okázalému a nevkusnému luxusu a vlastné zlo, ktoré sa prezlieklo za pragmatickosť. Deformoval ho fakt, že je ako voda, ktorá naberie tvar čohokoľvek, do čoho ju nalejete. Len bez vlastnej ideológie a faktu, že jeho hodnoty sa nachádzajú v kvapalnom stave dokáže byť Birmovaný komunistický sociálny demokrat tretej cesty. Všetko a nič.
Ak však Fica aspoň trochu poznáte viete, že po atentáte ho deformovala celkom nová moc. Moc, s ktorou sa nevedel a doteraz nevie vyrovnať. Strach o vlastné prežitie sprevádzaný bolesťami z prederaveného tela a projektilmi roztrhaného tkaniva. Fico začal vnímať “silu štátu” ako kompenzáciu osobnej bezmocnosti. Nie len bezmocnosti uchrániť svoj vlastný život, ale aj bezmocnosti vyrovnať sa s vnútornou búrkou strachu a zúrivosti.
Nevidíme viac schopného taktika a človeka, čo "nemá problém s intelektom, ale charakterom", ale človeka, čo padol – a miesto terapie si obliekol moc. Toto je premena, ktorá neprichádza prirodzene. Takýto prerod neprichádza kvôli vonkajších politickým tlakom. Už vôbec neprichádza po odohraní úspešného divadla pre verejnosť. Nie. Takýto prerod je vytlačený na povrch takou silnou vnútornou úzkosťou a tlakom strachu, aký sa môže zrodiť len s ohavnej traumy. Aký iný dôkaz potrebujeme, aby sme uverili?
K vakcínam sa majú vyjadrovať odborníci, treba ich počúvať
Toto je niečo, čím sme sa počas pandémie zastrešovali. Tiež sme hovorili: vedci hovoria, že covid je reálny, pandemické opatrenia majú zachrániť životy, rúška pomáhajú, ivermectine na covid je blbosť...Pretože to hovorili vedci. Teraz stojíme pred faktami, ktoré nám predostrel aj poverený súdny znalec. Vypočuli sme si jeho stanovisko. Vypočuli sme si výpoveď premiéra. Všetci sme videli video atentátnika, ktorý svoj čin odôvodňoval. Počuli sme, že na sebe premiér nemal vestu a že krv na jeho oblečení bola jeho. A naša odpoveď? Atentát sa nestal, aspoň nie tak, ako sa to hovorí.
Róbert Fico si možno nezaslúži dôveru a za to, že tomuto ľudia neveria si môže sám. Ale my sme mu dovolili, aby nás utopil vo vodách rovnako smiešnych konšpirácii, akým verili počas pandémie tí, ktorých sme volali Dezoláti. A čo je najhoršie? Konšpirácie o čipoch, o jedovatých vakcínach, o víruse, ktorý utiekol z laboratória, k nám boli dovezené. Túto konšpiráciu sme si vytvorili sami, počas komentárového brainstormingu. Kam sme to až zašli?
Dámy a páni, moji milí liberáli, demokrati, umiernení konzervatívci, eurocentristi, príslušníci západnej civilizácie... Atentát sa stal našou plochou zemou. Je čas sa zastaviť. Je čas sa zamyslieť. Je čas ukázať prstom na seba a pomenovať sa tak, ako sme pomenovali my iných počas pandémie. Inak sa do tejto situácia zahrabeme ešte hlbšie. Je čas, aby sme sebe merali rovnako, ako sme namerali im v minulosti.
