Na juhu Gotónska, v Pátosnosnom zálive vyrástlo počas obrovskej priemyselnej revolúcie mesto Taw. A vyrástlo ešte viac počas celosvetovej priemyselnej depresie, keď bolo každému všetko jedno, nikto na nič nemal, nikto nič nemal, ale všetci šli do Tawu, pretože tam to žilo. Mesto plné ľudí z celého sveta, bez jediného žobráka, bez túlavých psov, s vysokými mrakodrapmi, piesočnatou plážou a nádherným oceanáriom spolu s múzeom novovekých koralov.
V tomto meste malo sídlo mnoho národných gotónskych inštitúcií a úradov, tak napríklad Úrad pre odpady (tuhé materiály), Úrad pre odpady (kanalizácie), Úrad pre odpady (V kvapalnom skupenstve) a ešte kopec úradov pre odpady z pomedzi ktorých zamestnával najväčší počet Úrad pre odpady (igelitové tašky), konkrétne sedemdesiatšesť. Samozrejme bolo potrebné zabezpečiť dokonalú čistotu, nezávadnosť a dezinfekciu čohokoľvek a kdekoľvek. Všeobecný úrad pre odpady, ktorý mal pod palcom všetky ostatné úrady pre odpady, dokonca zastrešoval aj inštitúciu absolútnej dezinfekcie. Úzka spolupráca s nemocničnými, alkoholovými, umývacími a chlórovými inštitúciami viedla k totálnemu bezpečiu turistov, ale aj domácich.
Všeobecný úrad pre odpady tak dosiahol utopický stav, keď nebolo možné dostať žiadnu infekciu, bakteriálnu chorobu a nebodaj vírusovú nemoc. Úrad za všetko ručil svojím menom, ktoré bolo v celom Gotónsku, ale aj na celkom kontinente Iyaiy, veru uznávané a pokiaľ niekto ochorel, nemohlo sa to stať z dôsledku dostatočnej dezinfekcie. „Privátne nedodržiavanie hygienických návykov, prípadný deficit dezinfekčného materiálu, nemá Všeobecný úrad pre odpady na starosti. Prípadné ochorenia sú problémami jednotlivcov, avšak ktoré chceme samozrejme riešiť. Pre absolútnu dezinfekciu preto navštívte naše internetové obchody a tie najlepšie prostriedky pre Vaše zdravie Vám doručíme do polhodiny, do pohodlia Vášho života.“ Tak znel oficiálny reklamačný poriadok tohto úradu a ich dezinfekantov. Ani o slovko viac, ani o slovko menej.
No kto by nechcel zažiť krásne dni v Gotónsku? Totálne čisté prostredie, teploty okolo 34°C pernamentne a pracovníci, ktorí sa starajú stále a o všetko.
Dovolenka v takom Tawe však mala jeden háčik, nebola najlacnejšia. Keď si predstavíme, že za priemernú dovolenku si občan napríklad takých Vrútok (nezáleží od mesta, obce, je to proste všeobecné; vypichnutie Vrútok ako príkladu je v podstate nepodstatné) zaplatí peňažnou sumou v hodnote minimálne päťsto jednolitrových balení mliek. V dobe a priestore po veľkej priemyselnej depresii však občan ľubovoľného mesta v Iyaiyi musel zaplatiť za týždňovú dovolenku v Tawe nepomerne viac, takmer osemdesiattisíc jednolitrových balení mlieka. A to má mlieko cenu neporovnateľne inú. V akom pomere voči mlieku z obchodu vo Vrútkach, naznačuje príslovka „neporovnateľne“. A to už mlieko ani nie je tým čím bývalo.
Maštale kedysi nahradili obecné družstvá, tie zasa kravíny, tie opäť maštale. A čo nahradilo maštale? Diaľničné obchvaty a priestory na prenájom veľkým IT spoločnostiam. A z kade je potom mlieko, ktoré je cenovo neporovnateľne inde ako to vrútkovské? Záhada ďalšieho tisícročia. Ale je možné, že kravy už vôbec neexistujú, už dlho sa o nich nepísalo v hodinníkoch, nie to ešte v denníkoch či týždenníkoch.
Z toho všetkého vyplýva, že mlieko, ani dovolenku si nemôže dovoliť každý. Ako je potom ale možné, že sú pláže v Gotónsku plné nadšených opálených turistov všetkých rás? Proste na to majú. A tí čo na to nemajú sa musia na pobrežie a more pozerať buď z ďalekohľadu, alebo z neba.
