Niekedy si ľahnem do postele večer o dáku hodinku skôr, ak to časový harmonogram dňa
dovolí, ľahnem si na chrbát, prehodím cez seba niečo aby mi neprišla zima, a len tak
sa buď zahľadím do blba, alebo privriem viečka a začnem premýšľať. Nesnažím sa dáko
moc intenzívne, nič nesilím, len tak nechávam myšlienky plynúť. Jedna sa v mozgovni
ohreje dlhšie, ďalšia kratšie, iná sa zas vracia znovu a znovu.
Téma smrť, nie je tá najveselšia, to priznávam, ale za povšimnutie určite stojí.
Myslím že veriaci ľudia, či už sa jedná o katolíkov, alebo evanielikov, alebo iné
náboženstvá, to majú vyhrané. (mam na mysli silno veriacich ľudí)Okrem toho,
že majú svoje kostoly a farárov, kde trávia nejaké tie hodiny denne, alebo týždenne,
majú aj svoju vieru v Boha. To si myslím že je fajn. Majú určité pravidlá, a tých
sa držia. Páchajú hriechy ako každý jeden z nás, ale príde spoveď, a buď sa vys-
povedajú farárovi ( ja neviem ako sa špeciálne volá tá osoba v spovedelnici),
a hrešia ďalej s čistým štítom (podaktorí). Ale to som len tak na okraj spomenul.
Ide o otázku smrti. túto problematiku majú vyriešenú dokonale .
Akoby tento pozemský život je len malá časť toho, čo nasleduje po smrti.
Tým pádom to moc ďalej neriešia. Proste buď nebo, alebo peklo, alebo niečo
medzi tým. Alebo niečo úplne iné, podstata zostáva, pokračujú už
v akomkoľvek stave posmrtného života ďalej. Na jednej strane ma táto myšlienka
nabáda k tomu, že je všetko fajn, a človek by sa nemal trápiť čo bude s jeho
dušou po smrti. Ale na druhej strane predsa vieme, že keď človek raz zomrie,
už sa nedá nič spraviť, nič vrátiť späť, proste je koniec. (ak nerátam ducharskú
tematiku a problematiku ) Pre mňa, ako ateistu sa naskytá zaujímavá otázka,
čo sa stáva s vedomím, mysľou a dušou človeka ?? . . . áno áno, viem že jedno-
ducho zomrieme, a koniec, tma, fajka zhasla. Prestaneme vnímať, cítiť.
A to je na tom to zaujímavé, pretože konkrétne ja keď sa pokúsim nad tým
zamyslieť, tak si to akosi dobre neviem predstaviť, pretože keď spím,
väššinou aspoň snívam, ale keď zomriem ?? Proste tma a koniec?
Nebudem vedieť čo sa ďalej deje s mojou rodinou, priateľmi, rodným mestom,
našou krajinou, alebo celym ľudským spoločenstvom... žiadne správy, žiadne
indície, vnemy, iba nekonečne nekonečná tma ?? . . . ale však ani tá tma
by nemala byť, pretože bude človek mŕtvy, takže si ju nebude ani uvedomovať,
kedže nebude mať čím . Nejaké prázdno ? vákuum ? ničota ? . . . neviem,
ale fakt je táto predstava tá desivejšia, kedže si to /nič/ neviem ani predstaviť.
Lepšia varianta je asi predsalen tá, v ktorej buď niečo po smrti nasleduje,
akési nebo, alebo peklo. ....iným bude zas vyhovovať varianta, v ktorej
sa ľudská duša oslobodí od tela, a bude /dozerať/ na život na Zemi,
a pozerať sa na nás živých z vtáčej perspektívy. A takým ako ja, bude
stále vŕtať hlavou čože to po tej smrti nastane, či to bude nové dobro-
družstvo pre dušu človeka, alebo proste nič, a tma, a ani tá tma,
lebo si ju vlastne nebudeme mať čím uvedomiť.
V každom prípade budem rád ak mi necháte v komentároch nejaké Vaše
vysvetlenia, alebo teórie posmrtnej existencie, možno prídeme
na ďalšie zaujímavé zistenia.
na záver prikladám moju báseň, nie je úplne presne k téme,
ale ako spestrenie postačí.
Umieráčik
Čierne sú hlbiny, čierna je noc,
v srdciach našich prehnitých
niečo volá o pomoc.
Nádej sa vytráca úplne do konca,
šialene driapeme do hora, do kopca.
Treba rýchlo podradiť,
aspoň na tú dvojku,
ten svinský kopec nevýdeš,
a padáš na pohovku.
Hrdzavé struny bodajú do srdca,
mladučké larvy vnikajú cez pľúca.
Zvírený prach tíško padá k nožičke,
a teraz nastal čas upratať si v poličke.
Duša ako vojak, teší sa na civil,
ona si už odžila tých pár pekných chvíľ.
Dnes už len trápenie točí sa ôkol nej,
citožravé pavúky striekajú ten svoj sprej.
Obalia Ťa postupne, kým si sladko spíš,
nemáš šancu utekať, nájsť si dáku skrýš.
Obrovské sosáky prebodnú lebku,
tresnú Ťa o stenu, ako starú plienku.
Domliaždia Ti ruky,nohy,
postupne Ťa otvára,
neskôr prejdu na zálohy,
tíško nežne otrávia.
Umieraš potichu,
umieraš s krivdou v duši,
Našiel si priateľa,
ale ten len mĺkvo tušil.
