Nemám proti tomu nič, pretože všetko niečo stojí. Či už sú to penieze, energia, sebazaprenie, čas... Predsa však s akousi zvláštnou samozrejmosťou očakávame, že niečo by predsa zadarmo byť malo. Napríklad také zdravotníctvo, alebo školstvo. Zo systému do týchto odvetví idú nemalé finančné prostriedky, no napriek tomu, že si tieto odvetvia platíme všetci, predsa len ich berieme tak, že by mali byť zadara. Áno, máte pravdu, súkromné kliniky, či privátne školy už spoplatnené sú. Ale čo tie ostatné?
Od lekára často akosi samozrejme očakávame, že zastúpi prácu všemohúceho na zemi a nikdy neurobí chybu. Žiadnu. To, že je to len človek, to si nepripúšťame. Jednoducho lekár chybu urobiť nesmie. Inak sme ochotní sa hneď súdiť, angažovať médiá a ak by sme nežili v Európe, hádam by sme za chybičku aj fyzicky trestali.
A učiteľ? Ten by mal byť takisto človek úplne dokonalý, neomylný, tolerantný, chápavý... a ak to tak nie je, poďme sa doň pustiť a poriadne mu to dať vyžrať. Čo na tom, že naše deti počas školy dostávajú možnosť získať vzdelanie, sú chránené pred nástrahami ulice a často vedené aj k tomu, na čo sa doma akosi zabudlo a patrí to k základnej morálnej výbave demokratického človeka...
Ja viem, trochu možno preháňam, ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že nielen v týchto dvoch vzácnych profesiách, lebo je ich určite omnoho viac, proste očakávame nadľudské výkony, neomylnosť a vždy stodesaťpercentné nasadenie a pritom nie sme ochotní sa ani len zamyslieť nad tým, že aj tam pracujú ľudia, ktorí chcú žiť, pracovať, z času na čas si oddýchnuť na dovolenke, dopriať svojim deťom šťastné detstvo, milovať a mať pocit, že ich práca má stále zmysel. Očakávame charitu od iných a sme my sami takí charitatívni?
Prišlo mi len ľúto ľudí, vysokoškolsky vzdelaných špecialistov, ktorí sa snažia čo najzodpovednejšie vykonávať svoju prácu, ktorú mnohí milujú, sú pod drobnohľadom verejnosti, pod tlakom svojich "klientov", pracujúcich cez deň na pracovisku a po večeroch doma pri samoštúdiu. Prišlo mi ľúto toho, že týmto ľuďom, ktorí stále trpezlivo čakajú, že si ich problémy a život konečne verejnosť všimne, že si týchto ľudí nedokážeme oceniť, dopriať im možnosť slušného životného štýlu a pocit toho, že si uvedomujeme, že bez nich by sme to asi naozaj mohli zabaliť...
