Moji kolegovia sa teraz hromadne vrhli na naháňanie kreditov, platia si kadejaké kurzy, učia sa pracovať vo Worde, tvoriť prezentácie v Power Pointe, sťahovať si fotky a videá a zbierajú kredity a tešia sa, že možno niekedy za to dostanú väčšiu mzdu. To teraz neriešim, lebo mi po rozume chodí iná otázka: Naozaj si na Slovensku vážime vedu a vzdelanie, alebo o tom len veľa rozprávame a píšeme? Robíme "reformy", hľadáme východiská a nové podnety ako zvýšiť vzdelanosť. Maturitné vysvedčenie už má pomaly každý, jeho hodnotu radšej nechcem ani zisťovať. Stále sa však pýtam na to isté. Je tu docenený človek, ktorý investoval do svojho vzdelania čas, peniaze, energiu, využíva ho vo svojej profesii (nakoniec, to vzdelanie je podmienkou tej profesie), alebo nám stačí, že ovládame jeden cudzí jazyk, vieme poklepať na klávesnicu počítača a tým to hasne? Opýtajme sa lekárov, aký je ich životný štýl, pracovbníkov vedy a výskumu, ako sa im darí, pedagógov, v akej sú nálade...
Viem si predstaviť zanietencov, ako so mnou teraz nesúhlasia. Prepáčte mi to. Sú to len moje, možno mylné myšlienky. Ale pozrite si ponuky na trhu práce napríklad v Prešove. Potom si pozrite ponuky pre vysokoškolsky vzdelaného človeka. Koľko ich tam je? Ale kuchárov, či čašníkov, tých je potreba neustále (nič proti, len porovnávam).
Nedávno som tu písal jeden článok, v ktorom som sa pozrel na školstvo s nedostakom mužov pedagógov. Toľko najrôznejších reakcií, z ktorých mnohé ako keby neboli ani k môjmu článku, som nečakal, mnohé boli útočné, niektoré vôbec nepochopili, o čom píšem a mnohé ma prekvapili. Všetci sú so všetkým spokojní a ešte nadšení. Wow. Každý druhý plače a sťažuje sa, ale všetci sú spokojní. Chválime sa jeden pred druhým, ale často hlavne preto, aby sme nevideli vlastnú nedocenosť. Zaujímavé. Mnoho z mojich kolegov, vysokoškolsky vzdelaných, zodpovedne si vykonávajúcich svoju prácu si nemôže dovoliť ísť na slušnú dovolenku, pokiaľ ju nezaplatí ich úspešnejší životný partner, kúpiť si nové auto nižšej triedy je takmer rozprávkou, týždenná lyžovačka s rodinou v Tatrách je skôr raritou a obmieňať šatník v duchu doby v slušnom shope... Nehovorím už o nákupe literatúry, legálneho softvéru a takďalej...
Mám malú dcérku a už teraz rozmýšľam, ktorým smerom by sa mohla v udúcnosti uberať, aby sa v živote mohla spoľahnúť sama na seba a svoje vzdelanie a šikovnosť. Predsa len nechať ju študovať 5-6 rokov na dobrej vysokej škole a potom sa pozerať, ako je závislá na manželovi podnikateľovi? Tak rozmýšľam: ekonomický smer? právo? Asi len to a samozrejme už od mala jazyky. Prajem si,aby bola úspešná a aby mala pocit, že si ju spoločnosť za jej prácu váži. Aby nemusela utekať do zahraničia, aby mohla, ak to bude chcieť, ostať na rodnej hrude kamenistej, aby som sa mohol tešiť z vnúčat a aby sme sa mohli kedykoľvek stretávať, rozprávať sa a tešiť sa.
Tak naozaj neviem, vážime si tuto doma vzdelanie, alebo sa budem musieť pripraviť na to, že moje dieťa to bude musieť skúsiť inde?
