Viem si predstaviť Vašu prvú reakciu. Určite nemali dôvod na nejaký úsmev. Majú hlavu plnú starostí, kopec zodpovednosti a nemajú kedy sa zastaviť a precítiť krásu dňa. Toto sa mi zdá ako absurdný dôvod. Akoby normálne bolo mračiť sa, smútiť, či hnevať a tie pozitívne prejavy potrebujú čas, príležitosť, dôvod, náladu. Akoby ľudská tvár pozostávala z mimických svalov určených len na sťahovanie kútikov úst smerom dolu a čelo by malo byť posiate vráskami šikmo smerujúcimi ku koreňu nosa.
Výnimkou sú študenti. Tí sa síce niekam ponáhľajú, ale často sa pohybujú v skupinkách a hlasno sa smejú. Niektorí postávajú za rohmi domov a poťahujú si zo zakázanej cigarety, ale tiež je na ich tvárach vidieť úsmev. Oni by sa tiež mohli vyhovárať, že ich čakajú ešte dve blbé vyučovacie hodiny, že nie sú pripravení na matiku, či slovinu, že sú v strese, že ich každú chvíľu môže niekto z učiteľov načapať s cigaretou. A predsa to nerobia. Správajú sa prirodzene. Žeby sa prirodzenosť vytrácala s vekom?
Cítime sa byť súčasťou prírody. Aspoň to tak prezentujeme. Ale pri dnešnom pohľade, mi skôr pripadá, že sa chceme prírode schovať do vlastnej škrupiny. A čím je tá škrupina neprestreľnejšia, tým máme život spokojnejší – nikto sa nás nedokáže dotknúť (ani slovne ani rukou), nič nás nevie prekvapiť. Život ako vánok obletuje našu škrupinu a my sa tvárime, že sa nás netýka.
Tak dosť. Takto sa iba zažeriem ako špina do negatívnych pohľadov na svet. Bol som predsa stvorený z Lásky. A celou svojou bytosťou po nej túžim. Tak sa jej idem otvoriť a idem ju príjímať. Možno len po kvapkách ale lepšie ako sa kĺzať po ojazdenom oleji. A vyzývam aj Vás: Prestante používať usmiatych smajlíkov len v esemeskách a neformálnych rozhovoroch na nete a používajte ich ich aj naozaj na svojich tvárach. Poďte sa so mnou usmievať!
