V podpore športu u detí a mládeže zaostávame za krajinami, s ktorými by sme sa radi porovnávali. Nemyslím na rodičov, mnohí robia, čo môžu. Priama finančná pomoc absentuje najmä zo strany štátu. Ten momentálne podporuje športovanie do 23 rokov prostredníctvom národných športových zväzov a klubov. Priama podpora mladých športovcov neexistuje. A v praxi to potom vyzerá tak, že mladí športovci ani ich rodičia nemajú vplyv na použitie financií. Tie sú v rukách klubov a skúsenosti hovoria, že často končia aj tam, kde by nemali.
Zaujímavé je porovnanie verejných výdavkov na šport na jedného obyvateľa. Na Slovensku táto suma činí len približne 40 eur, čo je 9-krát menej ako vo Švajčiarsku, ktoré vyčleňuje 278 eur na osobu. Vo Francúzsku putuje zo štátnej pokladnice na jedného športujúceho človeka 275 eur, u našich susedov Čechov to vychádza na 69 eur na osobu, v Slovinsku je to už menej – 43 eur na osobu. Z tucta porovnávaných európskych krajín je na tom horšie ako Slovensko len Litva s 25 eurami na osobu. Všetky tieto štatistiky ponúkla štúdia KPMG pre SOŠV.
Podpora športu zo strany štátu je u nás oproti iným európskym krajinám jednoznačne pozadu. Preto je potrebné hľadať spôsob, ako dostať financie priamo k deťom a mládeži.
Riešením môže byť spomínaný voľnočasový poukaz. Dostával by ho od štátu rodič na každé dieťa od prvého stupňa základnej školy až po posledný ročník strednej školy. Poukaz bez vyšších nárokov na štátny rozpočet vychádza na sume 500 eur ročne na každé dieťa.
Kde na to vziať? Máme to premyslené. Financie je možné získať združením výdavkov štátu na súčasné výdavky do voľnočasových aktivít. Športové kluby by tak museli mládež motivovať k tomu, aby sa stala ich členmi a týmto spôsobom by sa dostali kluby k peniazom. Efekt by to malo najmä na to, že tie najúspešnejšie a najrozvinutejšie kluby by mali vďaka množstvu prijatých poukazov dobré zázemie a na základe toho aj výsledky. Keďže by sa k nim hlásilo veľa detí, produkovali by viac kvalitných športových talentov, z čoho by ťažili aj naše reprezentačné tímy. Ďalším efektom by bola prirodzená obnova a budovanie nových športovísk, pretože by vznikol dopyt po športovaní. Poukazy by mohli rodičia použiť aj na úhradu iných aktivít dieťaťa, napríklad v centrách voľného času, vo folklórnych súboroch či umeleckej škole.
Slovenská legislatíva športové poukazy pozná aj vďaka kapitánovi Dankovi. Tieto poukazy však platí zamestnávateľ. Je preto zrejmé, že sa nedostanú ku každému dieťaťu. Tiež existujú vzdelávacie poukazy, ktoré poskytuje štát na záujmové vzdelávanie, ktoré zahŕňa mimoškolské aktivity žiakov v športovej i umeleckej oblasti. Tie sú zas viazané na školy. Voľnočasové pohybové aktivity však organizujú okrem škôl a školských zariadení aj rôzne záujmové združenia a kluby, kde však tieto poukazy nie je možné použiť. Navyše, suma na týchto poukazoch je iba 30 eur na dieťa na rok.
Aj tieto prostriedky spolu s ďalšími nesystémovými výdavkami ako sú napríklad lyžiarske poukazy a rôzne ďalšie dotácie by sa dali použiť na realizáciu komplexných voľnočasových poukazov, ktoré by dostávalo každé dieťa v našej krajine. Ak budeme podporovať športovcov už odmalička, raz sa nám to vráti. Len si spomeňme na zlatý vek slovenského hokeja, futbalu, na svetové výsledky našich tenistov. A teraz si predstavte, že takéto oslavy by sme tu aj vďaka poukazom mohli mať o pár rokov na pravidelnej báze. Myslím si, že takáto investícia sa štátu oplatí.
