Zjavne nepochopil, čo som tým chcel povedať. Po rokoch štúdia, meditácií a pozorovaní mi nedá, aby som sa nepodelil s mojím názorom na ego a jeho existenciu v čase. Minulosť a budúcnosť, praeterita et futura. Nazvime ich M a B - Dva pojmy vytvárajúce náš prítomný život. Ale práve ten prítomný život stráca svoj potenciál a náboj. Ako vietor fúka a zvetráva skaly, tak títo dvaja zápasníci ovplyvňujú náš život, jeho sladkosť i trpkosť, opojnú krásu, pôžitky, radosť i bolesť. Zvetraná skala, ego, ktoré sa bojí, trasie s neistou predstavou B a so spomienkami na M. Čo tak trochu sa sústrediť na prítomný okamih a nemyslieť na to, čo bolo a čo bude ? Možno všetky zlé veci sú spojené práve s touto skutočnosťou. Všetky prešpekulované vojny a nevykompenzované predsudky.
Zajtra je pondelok, musím ísť do práce, spraviť to a to a nezabudnúť tamto a hento. To ma škrie a tiež nemôžem zabudnúť na svoje ciele a plány. Aha a zrazu zabudnem na to, čo je dnes, teraz, v tomto momente. Stop. Zastaň. Počúvaj dych, neodchádzaj. Tak ako spieva Ivo Tásler, Duch človeka, nevychádzaj. Kto si vie vychutnať ten prítomný okamih ? Nie je to otázka mysle, racionálneho uvažovania, ale otázka pokojnej duše a stavu harmónie, pokoja. Snáď nejaký budhistický mních alebo športovec pri prekonávaní svojho rekordu tú prítomnosť vychutnáva a cíti ako jasný dar meditácie. Bežní ľudia hľadajú pocit prítomnosti v pôžitkoch televízie, drog, sexu a podobne a v uponáhlanej dobe kapitalistickej gravitácie, tlačený zo všetkých strán, ledva nájdeme spôsob, ako si vychutnať ten prítomný okamih trvalejšie a hocikedy. Keď si ráno zalievam čaj a vytláčam citrón, počúvam spev vtákov a pri poobedňajšej nedeľnej prechádzke sa rozprávam s vetrom pokoja a spokojný únavou zlomený nachádzam teplo mäkkého príjemného domova.
Naša Zem má obvod 40 000 kilometrov, lietadlom ju preletíte za niekoľko desiatok hodín. Najväčšia hviezda v našej galaxii, jej meno nie je podstatné, tú by ste preleteli za 1100 rokov. A to si naše ego stále myslí, že je jedinečné a hrá sa na preteky, aspoň po tej materiálnej stránke, keď už na iné nemá. Napĺňa svoju prázdnotu niečím, čo ani samo nevie, či je tá správna výplň. A tak stretávame ľudí s maskou, bez chrbtovej kosti, bez súcitu a nadhľadu s okuliarmi, kde jedno sklíčko typu M a druhé typu B. Ego dáva človeku jednu výhodu - prežiť v tejto džungli a to spôsobuje utrpenie, práve kvôli nevedomosti. Nemali by sme viac sledovať naše správanie, emócie a reakcie ? A čas, ktorý je tak kľučový pre naše ciele a plány, odsunúť trochu nabok a viac sa sústrediť na prítomný okamih, moment, prácu, ktorú práve vykonávam a nečakať zázraky a skvelé výsledky hneď. Takto vžití do prítomnosti zrazu zistíme, že komplikácie a problémy v živote nie sú tak horúce, ako sa navaria a naše ego je utíšené, zmazané z povrchu. Tak ako v názve najznámejšej piesne Metallicy "Nothing Else Matters" - na ničom nezáleží… nič sa nemôže stať.
