Bola to len náhoda? Každý vie, že nie

 Súdne pojednávanie s M. Kotlebom v prípade udelenia šeku rodinám s postihnutými deťmi v sume 1488 eur. bolo už v marci odročené, ako inak spochybnením čoho sa len dá, v danom prípade spochybnením samotného znalca a aby to nebolo málo i samotnej sudkyne. M. Kotleba by spochybnil i sám seba, len aby nemusel znášať trest, ktorý by ho aspoň na čas eliminoval z politického a verejného života. Svojím spôsobom je zbabelec, nič čo by malo náckov klasifikovať do pozície hrdo a statočne si stáť za svojim presvedčením - pomýleným. A možno ním ani nie je, a potom všetko čo doposiaľ pretieklo v žilách tohto „Hej Slováka“ bola skutočne náhoda. Od holdovania pri Tisovom hrobe, cez internetový neonacistický obchod KKK – to označenie nech vás nemýli s Ku Klux Klanom – či super akciovým cenám – akcia 1488, či zľava policajtom 8,8% – k hlasitému „Na stráž" – opäť náhoda, že 14. marca – až k poslednej obštrukcii na súde. Čuduj sa svetu, opäť pre tie náhodné čísla. No už len tá opätovná zhoda okolností s číslami pri akciových cenách a darovaných šekoch musí každému súdnemu a zdravo uvažujúcemu človeku postačiť, aby uznal – je to úmysel, je to zámer, ako spropagovať neonacizmus, zvlášť, ak celý svet vie, čo tie čísla symbolizujú. A naopak, každý, kto tvrdí, že to nie je dôkaz, že to môže byť náhoda, buď nepatrí do kategórie súdne a zdravo uvažujúcich alebo je zbabelec a vedome klame, len aby sa vyhol trestu. M. Kotleba určite patrí do tejto kategórie, čo z toho potom vychádza je úplne jasné. Rozumný, ešte neznamená byť správny. V Kotlebovom prípade si tieto pojmy určite nemôžu podať ruku. Osobne si myslím, že títo chlapci to vnútorne ani tak neprežívajú, ako sa skôr hrajú. Deti sa radi hrajú na niečo, čím nie sú, čo je na míle vzdialené ich svetu. Tieto veľké deti, zrejme znudení všetkým tým, čo majú sa hrajú na náckov. Možno preto lebo je to vzrušujúce a zakázané, možno preto, že chcú byť viditeľní. No ak nie, sú potom dobrou vzorkou pre neuropsychológiu.
 Každý ideologický smer v akejkoľvek ľudskej činnosti vznikol v istom dobovom kontexte, za istých historických súvislostí. Nacizmus v čase hospodárskej krízy, nacionalizmus v silnejúcej národnej emancipácie a komunizmus v čase veľkej sociálne diferenciácie. Ale z čoho mohol vzniknúť neonacizmus? V 21 storočí, keď nás trápia iné problémy. Len z hlúpeho fantazírovania o sionistickom sprisahaní, bludnému pomysleniu o nebezpečenstve migrantov – ktorí u nás, ani nie sú –, alebo infantilnému hraniu na uniformy s potetovanými znakmi na hrudi. Je to však nebezpečná hra. Ukazuje totiž, aká krehká je demokracia, ak sa nedokáže brániť, ukazuje jej achillovu pätu, miesto, kde môže prísť k moci niečo, čo vlastne ani nechceme. Nebezpečné je i to, že veľké deti z toho možno ani nevyrastú, vžijú sa s tým, s čím sa pohrávali a intoxikujú svoj ďalší život a ľudí v ňom.
 M. Kotlebu čaká rozsudok, súd kde bude čeliť pravde a spravodlivosti, možno to znie ako klišé, ale nie je to tak, lebo každé takéto rozhodnutie nás robí lepším alebo horším.
 Jeho príkladné vzory z 30. rokov minulého storočia by ho vysmiali, ak by videli, ako kľučkuje medzi paragrafmi, lavíruje medzi nemeckou a slovenskou abecedou a zúfalo hľadá akékoľvek konotácie, ktoré by ho odviali od skutočného zámeru – spropagovať nacizmus. Ako správny vlastenec, hrdý otec a Slovák by určite nemal klamať. Vykrúcať sa z pravdy ako malý chlapec, čo sa bojí priznať, že susedovi kradol jablká. Už vieme, že Slováci radi veria konšpiráciám, tak prečo nevedieť, koľko z nich pohŕda prítomnosťou a miluje návrat do totality.
 Ale tým, čo sa neboja povedať, že dobro je dobrom, zlo je zlom a pravda je vždy len pravdou neostáva nič iné len veriť, že spravodlivosť nakoniec vyhrá. Potom 88 bude HH a nie ĎĎ, inak nám všetkým povie ďakujem ďakujem a pravda už nebude pravdou.