Koho zaujímajú uzimené deti? Tie, ktoré sa krčia v kúte kdesi vo vlaku, v podchodoch či v studených a zničených panelových domoch? Koho zaujímajú padlí a zmrzačení vojaci brániaci svoju krajinu? A čo tam po nejakej Ukrajine, hoci kultúrne aj geograficky blízkej, keď iní povedali – sú zlí a my máme právo ich trestať? Prečo by nás mali zaujímať státisíce zmazaných ľudských príbehov, ak tie naše sú v bezpečí a pohodlí?
Slová vládnej elity síce nikdy explicitne nevyjadrili takýto cynický postoj k utrpeniu, no v kontexte iných vyjadrení sa dajú medzi riadkami vyčítať. A nejde len o slová. Patrí k tomu aj zastavenie núdzovej dodávky elektriny na Ukrajinu – len tri týždne po tom, čo Rusko zničilo časť ropovodu. Trest za to, že ešte neopravili rúru, ktorú im agresor zbombardoval, alebo podľa novšej verzie, už opravenej, ale zámerne blokovanej. Takáto argumentácia však obracia vinu na obeť, nie na agresora. Nemorálne? Pre vládnu garnitúru spravodlivé. Práve vlády Fica a Orbána implicitne dávajú najavo, akou optikou vnímajú Rusko a celý tento konflikt. Bolo to zrejmé už od prvého dňa, keď začali vysvetľovať svoju verziu „špeciálnej vojenskej operácie“. Stačilo by pritom vidieť, v akých podmienkach Ukrajinci žijú, pracujú a opravujú to, čo im Rusko denne bombarduje.
Obete tejto vojenskej intervencie sú, žiaľ, pre časť politického spektra témou buď vymyslenou, alebo priam zbytočnou. Dôležitá je ropa a plyn. Ich hodnota akoby prevýšila státisíce obetí vojny. Navyše pochádzajú z krajiny, o ktorej si takmer 70 % Rusov myslí, že je obkľúčená nepriateľmi. Nie je to len dôsledok dlhoročnej štátnej propagandy, má to aj náboženský rozmer. Pravoslávie je v Rusku úzko prepojené so štátnou mocou a sakrálny jazyk často preberá rétoriku vlády. Podľa patriarchu Kirilla Rusko vedie vojnu s „metafyzickým významom“. To je, akoby ju posvätil – v tejto interpretácii sa javí ako nevyhnutná a spravodlivá.
Existuje potom dôvod túto ropu nechcieť? Má byť cenou – nech je akákoľvek – ktorá nesmie poškvrniť obetu, ktorú za nás preliali naši „osloboditelia“ kedysi, keď bol svet celkom iný? Nakoniec je to aj tepna, ktorá spája naše „spriatelené národy“, nadhodnota a citová väzba, ktorú nemôže prebiť plač a bolesť ukrajinského ľudu. Veď kto poháňa naše autá, ohrieva vodu či nedeľný obed? Nie, Ukrajina to nie je; skôr je prekážkou. Také sú reálie nášho bezpečného pohodlia.
Je tu nemalá časť spoločnosti, ktorá vidí tento konflikt v týchto intenciách. Pridáva zmierlivý, no alibistický postoj: my predsa nemôžeme za mŕtvych a zmrzačených, nemôžeme za bomby spadnuté na iných. My chceme len mier – akýkoľvek, hoci slepý, hluchý a bezcitný. A kto vie, kto koho napadol, kto komu bombarduje nemocnice, školy a ropovody? Možno je to len zámienka, aby sme Ukrajinu ľutovali. A čo ak má pravdu Rusko? Veď vieme, že na Ukrajine boli kedysi banderovci – tak určite sú tam aj dnes. Prikláňajú sa k historickým argumentom, ktoré spochybňujú ukrajinskú národnú identitu, hoci realita súčasného národa je jasná a zrejmá.
A morálka? Tá je vraj v dnešnom svete len príťažou, balvanom svedomia, bez ktorého bude svet aj tak fungovať. Veď vojnu nevedie len Rusko; aj iní ju viedli a vedú. Aj Rusko sa cíti byť obeťou nátlaku zo Západu.
Argumentačná línia tých, ktorí relativizujú ruskú agresiu a zaujímajú zmierlivý postoj k Moskve, sa tiahne od východu na západ. Podľa prieskumov je najsilnejšia v stredoeurópskom priestore práve na Slovensku. Z posledných prieskumov viacerých agentúr – Ipsos, SCIO alebo GLOBSEC – si až 20 % Slovákov želá víťazstvo Ruska. Podobne je na tom aj Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a najväčšiu podporu má v Srbsku. Je to však zložitý problém; podobné prieskumy sa nedajú generalizovať do zjednodušenej schémy – za a proti. Až 40 % Slovákov si želá vyváženú pozíciu medzi Západom a Východom a takto vnímajú aj tento konflikt. Sčasti sa to dá pochopiť – Rusko malo na tieto krajiny v minulosti veľký dosah a vždy sa pasovalo do garanta ich bezpečnosti. Aj dnes však neustále živí historickú zásluhu na našom oslobodení spod nacizmu. A potom je tu strach, obava z budúcnosti a únava, ktorá prirodzene prichádza po každom dlhotrvajúcom konflikte. Napriek tomu je znepokojivé, že ani historické skúsenosti z rokov 1956 v Maďarsku či 1968 v Československu nezasiahli do postojov niektorých skupín. A na diktát Moskvy, ktorý tieto krajiny zviazal počas studenej vojny, sa už zabudlo.
Takto vyzerá myšlienkový kalkul nemalej časti slovenskej spoločnosti. Má svoje historické korene – dlhodobo sme boli vystavení jednoliatemu toku myšlienok o bratstve Slovanov, bratstve spriatelených komunistických krajín, kde sa za vzor ukladalo práve Rusko, hoci jeho pravú tvár nikto poriadne nevidel a jeho skutočné úmysly nikto naozaj nepoznal. A tak je to dodnes. Ak sme odolali tejto historickej indoktrinácii, je tu ešte faktor psychologický. Propaganda a mýtická predstava spravodlivosti posilňujú nostalgické a idealizované obrazy Ruska.
Morálna dilema medzi egoizmom a altruizmom je tu evidentná. Má nezlučiteľné argumenty, no ak uvažujeme v ideologickom kontexte (a v prípade vojny na Ukrajine sa to inak nedá), má tento morálny konflikt navyše jasné kontúry. Je to stret dvoch odlišne chápaných svetov, v strede ktorých stojí obyčajný človek. Ten však netúži po inom než žiť každodenný život v radostiach aj starostiach, bez strachu pred dopadmi dronov a rakiet.
Myšlienkové konštrukcie sú prirodzenou súčasťou nášho posudzovania reality. Vždy sme boli rozdelení – na tých, čo „pravdu“ preberajú od silných a mocných strážcov spravodlivosti a poriadku, a na tých, čo pravdu hľadajú kriticky a s morálnou satisfakciou, lebo to považujú za správne. Boli sme takí za Slovenského štátu, za komunizmu a sme takí aj dnes. Mať odlišný názor na akúkoľvek otázku je prirodzené a vidieť vo všetkom manichejský súd by nám skôr uškodilo. No aj tak si myslím, že v jednom by sme mali byť zajedno: zabíjanie civilistov v mene politických cieľov je odsúdeniahodné. Ten, kto sa bráni, má na to absolútne právo, a ten, kto vojnu začal, ju môže aj skončiť.
Verím, že hodnoty, na ktorých stojí moderný svet, sa nestratia v marazme, ktorý dnes, žiaľ, prevažuje. A politici? Stále platia slová T. G. Masaryka: „Nesmieme robiť rozdiel medzi politikou a morálkou. Aké má kto mravy, takú robí politiku.“
