Politické komentáre E. Chmelára sú ako zvyšky jedál na striebornom podnose. Podané s jemu vlastným pátosom len zdanlivo evokujú kritický a racionálny rámec; ponúkajú skôr nesúrodé fragmenty, skreslené súvislosti a závery, ktoré nezodpovedajú sile použitých argumentov. Profiluje sa ako historik a politický komentátor, humanistický ľavičiar a pacifista. Byť romantikom je pekné, stať sa rojkom je už trochu naivné, ale živiť v sebe chiméru o mieri, ktorý nikto okrem Ruska nechce, je na hrane straty súdnosti.
Jeho posledný príspevok v Extra plus (ako inak) nemôže nechať ľahostajným nikoho, kto číta medzi riadkami, vidí súvislosti a stojí pevne na argumentoch a faktoch. Tak poďme po poriadku.
Lapsus alebo zámer?
Ako v článku uvádza: „Za to, že na územie strednej Európy dopadajú zblúdené strely, nemôže ani Rusko, ani Ukrajina, ale naše zapredané vlády...“
Línia, ktorej sa drží, je, že ruské rakety nesledujú svoj cieľ mimo Ukrajiny zámerne a vlastne nemôžu za to, kam dopadnú. Za to, že taká raketa dopadla na územie NATO, môže podľa neho zapredaná vláda Matoviča, Hegera a ďalších politikov z bývalej vlády, ktorí zničili protivzdušnú obranu tým, že ju rozdali do zahraničia. Inak povedané, na vine nie je štát, ktorý raketu vyslal, ale štát, ktorý dovolil, aby tam raketa dopadla. Celú túto skreslenú konštrukciu podfarbil slovníkom „politického analytika“, ktorý sa viac usiluje zbaviť Rusko zodpovednosti, než priznať, že vojnu začalo a že za jej pokračovanie nesie rozhodujúcu zodpovednosť.
Nevedomosť alebo propaganda?
Spôsob, akým siahodlho a ochotne opisuje úspechy ruskej armády – ako ruská armáda ochromila ukrajinskú námornú dopravu, ako drví ukrajinskú prístavnú infraštruktúru a postupuje vpred –, môže vyvolávať dojem neskrývaného uspokojenia.
Zarážajúci je však najmä jeho opätovný návrat k udalostiam v Odese z 2. mája 2014, ku ktorým sa tak rád vracia. V článku ďalej uvádza: „Ukrajina prišla o Odesu v skutočnosti už 2. mája 2014, keď dovolila banderovcom, aby upálili desiatky nevinných Rusov v Dome odborov.“
Aby sme si to upresnili: v Odese došlo k tragickému stretu podporovateľov Majdanu a proruských aktivistov, pri ktorom sa 48 ľudí stalo obeťami násilia a požiaru v Dome odborov. Pouličné násilnosti sa začali útokom skupiny približne 300 proruských aktivistov na pochod futbalových fanúšikov a podporovateľov jednotnej Ukrajiny.
Udalosti vyšetrovala Medzinárodná poradná komisia Rady Európy (International Advisory Panel, IAP). Tá konštatovala, že ukrajinské vyšetrovanie nespĺňalo požiadavky Európskeho dohovoru o ľudských právach na účinné vyšetrovanie. Európsky súd pre ľudské práva uznal zlyhanie štátu pri ochrane verejnej bezpečnosti, organizácii zásahu a následnom vyšetrovaní, pričom neurčil jediného jednoznačného vinníka požiaru.
Mimochodom, ukrajinská vláda nebola tá súčasná a primátorom Odesy bol člen Strany regiónov, ktorá presadzovala užšie vzťahy s Ruskom. Takéto sú fakty z vyšetrovania, ale to, čo nasledovalo, je už čistá propaganda. Rusko vyslalo do sveta jednoznačnú správu: na vine sú ukrajinskí nacisti a banderovci, ktorí útočia a popravujú Rusov žijúcich na Ukrajine.
Čo myslíte, ktorá verzia sa viac páči nášmu autorovi?
Účel alebo prostriedok?
Azda najväčšou polarizujúcou otázkou tejto témy je, či Ukrajine vojensky pomôcť ubrániť jej územie, alebo jej nepomôcť a ďalej neeskalovať vojnu. E. Chmelár si tu oblieka dres pacifistu a humanistu a slovo mier používa takmer v každej vete. Tu je zdanlivo všetko v poriadku a pasivita je tiež istá forma postoja, ale...
Dôležitý je však kontext, v akom títo mierotvorcovia kričia na všetky svetové strany, že treba rokovať, nie bojovať. Princíp tohto postoja je jednoduchý a v slovenskom prostredí má dlhšiu tradíciu. Je to obdiv k Rusku, k jeho veľkosti, sile a bohatstvu ukrytému pod zemou. Je v tom aj večná vďaka za oslobodenie, ktoré vyústilo do 40-ročnej neslobody, a latentný obdiv k autoritárstvu, ktoré nepozná polemiku, diskusiu ani pluralitu.
Stačí si spočítať, koľko ciest do autoritárskych štátov absolvovali naši čelní predstavitelia za obdobie ich vládnutia. Nie je ani tajomstvom, koľko vládnych predstaviteľov, ktorým sekunduje aj náš politický komentátor, vidí v socializme zdroj inšpirácie pre dnešok.
Prečo však ten nepriateľský postoj k Ukrajine, ktorý autor ani neskrýva? Prečo toľko nevraživosti voči Zelenskému, ktorého nazval „skorumpovaným krpatým autokratom opitým mocou“? Takáto interpretácia však ignoruje morálny rámec: solidaritu s obeťou. Ukrajina bola napadnutá, umierajú tam ľudia, ruské drony a rakety opakovane zasahujú civilné objekty, ničia majetok, infraštruktúru aj ľudské životy a nevyhýbajú sa ani objektom s kultúrnou a náboženskou hodnotou.
Napriek tomu Ukrajina žije. Ľudia chodia do práce, deti sa učia a prezident Zelenský má podľa posledných prieskumov stále výraznú podporu. Ukrajinci vedia, čo je utrpenie, veď ich sused im to už neraz ukázal.
No namiesto obdivu k tomuto národu vykresľuje naša proruská politická „ulita“ – a Chmelár ako jej svedomie – Ukrajincov ako skorumpovaných oligarchov, zbabelcov utekajúcich pred vojnou na Západ či banderovcov a ultranacionalistov, ktorí údajne sami podnietili okupáciu vlastnej krajiny. Takéto otvorené invektívy proti Ukrajine sú každodenné. Otázkou zostáva, prečo.
Explicitne sa to zrejme nikdy nedozvieme. Z ďalších postojov, ktoré náš mierotvorca podporuje – predovšetkým zo zrušenia sankcií voči Rusku a pokračovania nákupu ruskej ropy a plynu – však možno usudzovať na snahu o užší politický a hospodársky kontakt s Ruskom, pokiaľ možno aj prostredníctvom Ukrajiny opätovne zatlačenej do ruskej sféry vplyvu.
Hovorme o Rusku
Koľkokrát sa v našom mediálnom priestore, politologickej diskusii alebo inštitucionálnom prostredí otvorila téma: Aké je súčasné Putinovo Rusko? Ako dobre ho poznáme?
Namiesto toho, aby sme hovorili o Rusku, neustále otvárame témy Ukrajiny, politiky Európskej únie a nášho boja za mier. Hovorme radšej o Rusku. E. Chmelár o ňom hovorí málo. Zväčša sa uspokojí s konštatovaním, ktoré pravidelne používa aj vládna garnitúra, že Rusko porušilo medzinárodné právo. Aké prosté. Veď koľko štátov ho už porušilo – často spomínaná formulácia sa stáva floskulou, banálnym a prázdnym konštatovaním, nad ktorým sa už len málokto pozastaví.
Náš autor síce ku koncu svojho článku píše o iných spôsoboch riešenia konfliktov než vojenskou cestou, ale ruskú agresiu a anexiu nijako rázne neodsudzuje. A už vôbec nepíše o ideológii „ruského sveta“.
Nepíše o školách, kde sa ruské deti učia vlasteneckú výchovu, ovládať drony, pochodovať na detských vojenských prehliadkach, osvojovať si predstavy o národnej výlučnosti a nenávidieť Západ. Nepíše o diktatúre, ktorá sa skrýva za závojom suverénnej demokracie, ani o propagande, ktorá v ničom nezodpovedá realite.
Nepíše o sfalšovaných voľbách, zákaze verejne odmietať vojnu, zatknutých protestujúcich, ktorí kritizujú Putina, o prepustených vrahoch, ktorí si majú svoje zločiny odčiniť bojom za vlasť, o militarizácii spoločenského vedomia, o matkách, ktoré majú hrdinsky vyprevádzať svojich synov do boja, ani o mnohých ďalších nám takých cudzích javoch.
Je to zámer, zbabelosť alebo obdiv? Ako pacifista tu má priam ideálnu tému pre svoje komentáre.
A nakoniec ten mier
Ale o akom mieri hovorí vládna garnitúra a o akom mieri hovorí Chmelár? O spravodlivom určite nie, lebo inak by museli uznať, že Ukrajina má právo povedať nie, keď sa bez nej rozhoduje o jej území. Ukrajina má právo bojovať a žiadať pomoc od spojencov, keď ide o obranu jej vlastnej krajiny.
Nemá náš autor azda na mysli mier za cenu straty suverenity a územnej celistvosti? Ak skĺzneme do roviny, v ktorej prestaneme rozlišovať, kto vojnu začal a kto je jej obeťou, ľahko relativizujeme zodpovednosť. Mier za každú cenu nás nepoučí a história sa bude opakovať.
Je tu aj faktor, o ktorom sa takmer nehovorí: určitý spoločenský utilitarizmus. Nech je výsledok akýkoľvek, len nech neohrozí našu ekonomiku a nezníži našu životnú úroveň. Nech je to hoci aj mier za cenu straty suverenity – chamberlainovský mier poníženia a poddajnosti –, veď napokon nejde o nás.
Aby bolo jasné: mier a láska sú azda najkrajšie slová, aké ľudstvo používa. Svet však nie je iba dobrým miestom pre život, jestvuje v ňom aj násilie, mocenská rozpínavosť a ľudia ochotní zneužiť ústupčivosť druhých. Byť pacifistom za každých okolností znamená smerovať k bezmocnosti a strate suverenity.
Hráme sa na mierotvorcov, ale tancujeme na tenkom ľade.
