Marine Ovsjannikovovej stačilo pár sekúnd, aby sa z obyčajnej športovej redaktorky stala hrdinka a zároveň i zradkyňa Ruska. V najväčšej krajine sveta je totiž vlastný názor buď názorom Kremľa, alebo je nezákonný. Marinina opovážlivosť nekončí odporom k vojne, je i posolstvom a odmietnutím skloniť hlavu pred štátnou propagandou, ktorá už i pre mnohých Rusov vedome klame a šíri dezinformácie. Je to jej vzbura proti spravodajstvu, ktoré sa zapredalo moci. Pre propagačnú mašinériu ruského štátneho vysielania Channel One sa v momente, ako sa postavila pred kameru a rozvinula transparent stala persona non grata, ba čo viac, pre ruský právny systém, zločinec, ktorému hrozí až 15 rokov väzenia. Len malá chvíľka s protivojnovým plagátom na obrazovke hlavného spravodajského programu a čakalo ju niekoľko hodín vypočúvania. I tak, nič neľutuje, lebo je slobodnou bytosťou, ktorá neomieľa, čo jej naordinujú intrigy kremeľských múrov; vie, že vojna je zlá a klamať sa nemá. Aké jednoduché.
Ruská Johanka, v takomto duchu ju vykresľuje jediné ruské nezávislé médium Novaja gazeta. No nezávislé v Rusku neznamená hneď slobodné. Novaja gazeta je síce posledným kritickým webom v Rusku, nie však bez limitov. Nesmie sa venovať téme vojna na Ukrajine. Iba ak okrajovo a rozhodne sa nesmú používať vyhradené slová. A tak z pôvodného šokujúceho pohľadu pre zvedavého ruského diváka ostalo v Novej gazete, už len scenzurované torzo - neverte propagande. Aspoň to.
Marine hrozí trest a nie malý, a to len preto, že chce mier, tak ako každý civilizovaný človek i ona chce žiť vo svete, kde sa nemusíme báť o svoju hlavu, kde môžeme pokojne chodiť po ulici, navštevovať športoviská, chodiť do práce a deti posielať do školy. Kde telocvične sú na športovanie a nie útočiská pre utečencov, kde metro slúži doprave a nie krytom pred bombardovaním, kde po cestách jazdia autá a nie vojenské kolóny, a všade okolo krížom-krážom sa hemžia ľudia a ich domáce zvieratá, nie vojaci a utečenci. Hodnotové zázemie má však pre verchušku a im oddaným poklonkovačom iné priority: víťazstvo, moc, silu a národ. Začalo to porážkou Napoleona a eskalovalo víťazstvom nad nacistickým Nemeckom. Mal by to byť koniec; pocit hrdosti sa naplnil a ostatné pošleme do učebníc dejepisu. Ale nestalo sa, víťazstvo straníckym ideológom opantalo myseľ. Prehliadky, vyznamenania, pomníky a nepretržité pripomenutia hrdinstva vojakov v 2. svetovej vojne sa stali meradlom vlastenectva a povinnou výbavou národa, ktorý až prepiate túži byť uznaný a velebený. Preto i vysoký počet mŕtvych ruských vojakov v tejto vojne je pre nich dôkazom hrdinstva, nie otázkou. Až doposiaľ sa ruská politická elita − výnimkou bol Gorbačov − od Lenina po Putina vždy krstila krvou. Byť v konflikte s niekým, umierať za vlasť, národ je už vžité s ruskou mentalitou (mocou). Má byť Ukrajina ďalším uistením Ruska, že je jedinečné? Alebo tu, podobne ako v Afganistane spoznajú, že hranice nie sú na to, aby sa menili.
Ale iste, toto je len jedna strana Ruska, viem že prevažná väčšina Rusov chcú žiť v pokojnom a slobodnom svete, bez hlupákov a vojnových štváčov. Ale kde sú? Odišli, utiekli a ostali, no majú strach, alebo uverili propagande. Ale sú i takí ako Marina a tisícky ďalších, ktorí svoj život nezapredajú strachu a zbabelosti. Tak ako podporujeme statočných Ukrajincov, musíme podporiť i týchto hrdinov dnešného Ruska. Možno ich raz bude toľko, že navždy pošlú tohto kremeľského navoskovaného chorého muža na smetisko dejín.
