Pripomíname si i smutné výročia, netancuje sa v ľudových krojoch, nespievajú sa národné piesne a nezapaľujú sa žiadne vatry. 21. august 1968, deň, kedy sa začala okupácia Československa je takým výročím, okupačné vojská „bratských“ krajín - a zámerne napíšem – pod veliteľstvom Sovietskeho zväzu, čiže Ruska, k nám nepozvaní vtrhli, a ako štátny tajomník Kuffa, začali robiť „poriadok“ v duchu rozdeľuj a panuj.
Pripomienka takýchto výročí je však len pre tých, ktorých ideologické stotožnenie sa s udalosťami má nie len morálnu, ale i hodnotovú rovinu. Ak to tak nie je, tak sa správame ako predseda vlády, (schválne používam eufemizmus) jednoducho nepríde; krátke stanovisko Úradu vlády, nielen že nespomína hlavného agresora, ale s aroganciou jemu vlastnou pouráža i našich spojencov. Tento kopernikovský obrat, kde naše poznanie nie je závislé od okolitého sveta, ale okolitý svet sa musí riadiť mierou nášho poznania, si predseda vlády vysvetľuje tak, že vyspelý demokratický svet, ku ktorému sa i my hlásime a ktorého hodnoty by sme mali i logicky zastávať, sa musí prispôsobiť tomu nášmu, suverénnemu, slovenskému a hodnotovo už odlišnému svetu. A ak sa nám prispôsobiť nechce, tak nás v jeho chápaní reality, vystavuje tlaku a hrozí izoláciou. Tak ako pri oslavách príchodu Cyrila a Metoda i pri okupácii nezabudne nám všetkým pripomenúť, akú ďalšiu úroveň transformácie svojej persony už dosiahol. Len si pripomeňme, bol presvedčený komunista, potom z duše sociálny demokrat, od kolísky hrdý národovec – v našom žargóne nacionalista a v konečnom dôsledku po novom i extrémista. Nezabudnime, že bol i presvedčený Európan, teraz radikálny konzervativista a nezabudol nezaprieť i svoju lásku ku kresťanstvu. Hlásil sa k východu, západu a teraz pre istotu všade. Stal sa i obeťou činu, ktorý do nášho sveta nikdy nemôže patriť, ale i sám bol a stále je predátor s inštinktom likvidátora. A aby to tak nevyzeralo, tak v bielej košeli z lona prírody, v prozaickom duchu nám rozpovie, aké úprimné a blahosklonné sú jeho činy. Že náš predseda vlády stratil chrbticu vieme už dávno, že je skvelý politický stratég a populista detto, no v jednom si po celý čas zachoval pravú esenciálnu podstatu osobnosti – svoju lásku k Sovietskemu zväzu a dnes Rusku. Možno preto nerád chodí na výročie okupácie a určite preto nespomenul ani raz, kto nás to vlastne okupoval. Jeho písomné stanovisko, ktoré nám poslal pri príležitosti 56 výročia okupácie, nie je posolstvo duševného presvedčenia, je to len znôška ad hoc slov, napísaných, lebo sa to patrí. Nakoniec, dôležitým aktérom každého jeho posolstva, nie je ani tak obsah, ako adresát. Adresátom tohto stanoviska, nie sú jeho voliči, tým poväčšine je august 68 buď ľahostajný, alebo mu tlieskajú. A navyše skalný elektorát jeho strany nikdy nerozmýšľa koho voliť, a preto si ani nemusí pamätať, čo kedysi povedal či nepovedal, urobil či neurobil.
Blíži sa ďalšia nepríjemná (pre niekoho) spomienková udalosť, november 89, ale ako ho poznáme, s bezočivosťou politického žraloka to otočí vo svoj prospech, odbočí od témy a zo seba urobí martýra národa, ktorému liberálny odpadlíci riadení západom chcú zabrániť, aby naplnil posolstvo novembra 89. Nepredbiehajme, veď uvidíme.
