Peking a olympiáda ─ politika a šport

Olympiáda v Pekingu ani zďaleka nebude len o športe. Udeliť ju krajine, ktorej mocenské ambície nemajú strop bola chyba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ak čakáte na olympiádu v Pekingu dočkáte sa nie len športového zápalu, napätých emócií a špičkových výkonov, ale i politiky,  lebo Medzinárodný olympijský výbor si vybral Čínu. Zastávať názor, že tieto veci sa dajú oddeliť – zvlášť ak MOV hry umiestnil do konfliktnej krajiny −  je ako tvrdiť, že umenie je pre umenie a nie pre ľudí. Je to ako stiahnuť žalúzie na okne a oddeliť skutočný svet od pohodlia obývačky. Zakrývať oči, že i taký ako, Urban, Gašpar či Ondrejov slúžili moci, zlu a násiliu. I olympiáda rovnako ako umenie sa dajú zneužiť, najmä, ak sa jej zmocnia krajiny, ktoré si ňou prikrášľujú svoj pokrivený obraz v domnení, že svet aspoň nachvíľu zabudne na obušky, cenzúru a likvidáciu oponentov. No ten, čo verí, že dobrá vôľa a olympijský duch pomôžu napraviť  svet a vyriešia všetky spory ktoré si ľudia na seba uplietli, buď má celý život stiahnuté žalúzie alebo je nenapraviteľne naivný. Vždy je tu totiž politika, dostala sa všade, do našich domácností, zaplietla sa na pracoviská, do ulíc, ovládla kultúru, ekonomiku, šport a nakoniec i medziľudské vzťahy. A tak to bude i v nasledujúcej olympiáde. Možno je ten náhľad prehnaný, no prinajmenšom nie tam, kam sa práve ide.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Snaha nepustiť politiku k športu je z mnohých dôvodov pochopiteľným úsilím MOV, ale totalizovať rozmanité prejavy, pocity a dojmy do predom zafixovanej šablóny, aby sme nebodaj ani na moment nepochybovali o veľkom čínskom úspechu je cesta na ktorú by sme nikdy nemali vkročiť. Malý príklad. Yang Shu zástupca generálneho riaditeľa medzinárodných vzťahov v Pekingu sa na otázku o obavách športovcov, ak sa budú vyjadrovať k ľudským právam povedal: „Som si istý, že akýkoľvek prejav, ktorý je v súlade s olympijským duchom, bude chránený a akékoľvek správanie alebo prejavy, ktoré sú proti olympijskému duchu, najmä proti čínskym zákonom a nariadeniam, budú tiež predmetom určitého trestu“. Veľavravné slová, možno nie tak rezolútne a priame, ale nepochybne hovoria o tom, ako si Čína predstavuje slobodu slova. A nie len to, i svoju dominanciu, keďže si vyhradzuje trestať športovcov za ich prejav, čo je mimochodom výlučne v právomoci MOV.

SkryťVypnúť reklamu

Športové zápolenia sú bezpochyby jedným z prejavov civilizačnej vyspelosti národa, kultom zdravia, krásy a čestnej súťaživosti, ale je nemožné ich úplne zredukovať len na tieto pocity, je nemožné nepustiť do nich súvislosti, vylúčiť názor a vlastný pohľad na to čo robím. Kto dokáže zanechať za dverami svojho domova svoje vlastné predstavy, svoje názory či videnie sveta? Dá sa vôbec vkročiť na olympijskú pôdu a byť bez obsahu? To najskôr nie, preto je nemysliteľné vyžadovať od športovcov a všetkých, ktorí sa hier zúčastnia, aby svoje duše nechali doma a to len preto, že idu do Číny. 

Že politika ovládla i šport netreba pochybovať. Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 režíroval nacistický režim, mnohí sa snažili nevidieť v tom politiku, ale tá sa nedala prehliadnuť. Prvý politický bojkot olympijských hier mnohých krajín sa uskutočnil v roku 1956 v Melbourne, keď sa z mnohých dôvodov hier nezúčastnili Čína, Egypt, Irak, Libanon, Holandsko, Španielsko a Švajčiarsko. Každý z nich mal svoj dôvod a každý bol politický.  Brutálny zásah do olympijského ohňa priniesla olympiáda v Mníchove 1972, keď rukami palestínskych teroristov bolo zavraždených 11 izraelských športovcov. Olympiáda v Moskve 1980 bola hlboko poznačená politickým zápasom medzi východom a západom, keď na protest proti intervencii sovietskych vojsk do Afganistanu, hry bojkotovalo vyše 40 krajín. O 4 roky nato sa olympiády v Los Angeles nezúčastnili na revanš s výnimkou Rumunska a Juhoslávie všetky socialistické krajiny. Olympiáda v roku 2014 v Soči, navonok pompézna a nehorázne drahá – drahšia ako ďalšia politicky motivovaná v Pekingu 2008 – ukázala ako silná môže byť motivácia „zvíťaziť“ (prezentovať krajinu), keď za cenu zlatého kovu dokázali ruské štátne orgány kryť doping  ruských olympionikov.

SkryťVypnúť reklamu

Ale poďme do súčasnosti - Peking na dvakrát. Neprešlo ani 20 rokov, aby sa olympijské hry opäť vrátili do tej istej krajiny a do toho istého mesta. Zdá sa, že je to len nepodstatný fakt, nič čoby stálo za zmienku, veď je to len repríza s inými účinkujúcimi a v inom šate. Ale Peking hrá svoju hru a nikdy to nie je iba jedna.  Pamätníci na Peking 2008 si iste spomenú perfekcionalizmus a bravúrnu snahu organizátorov byť jedinečný a originálny. Že tomu bude i tentokrát, niet pochýb. A o to ide, zanechať v divákoch dojímavý príbeh, nabitý emóciami a estetickým divadlom s noblesou i prostotou čínskej duše. Vtiahnuť unavený svet z pandémie do ohniska idylického sveta krásy a dokonalosti . A ukázať tiež, že Čína je zelená ­− aspoň naoko −, že nepotrebuje fosílne palivá, že rozsvieti štadióny, zasneží svahy a vyhreje olympijskú dedinu pričom do vzduch nevyletí ani gram uhlíka. A potom i tak banálny fakt, ako opakované dejstvo je pre Čínu ďalšie prvenstvo, ďalší primát v štatistikách, ukázať svetu, že tak nezávislá a nestranná organizácia ako je MOV dala dôveru krajine, ktorá je tak nespravodlivo kritizovaná.

SkryťVypnúť reklamu

MOV však zabudol na jedno svoje poslanie, ktorým je zabrániť zneužívaniu športu a športovcov na politické a komerčné účely. Inak by sa nekonali v Číne. Že komercia je už dávno latentne prítomná pri každých hrách, sme si už zvykli, ale prideľovať hry krajinám, ktoré šliapu po ľudských právach, ničia demokratické režimy a športové zápolenie sú u nich podmienené zlatým kovom je to isté, ako ich politizovať. Možno je to nechcený úmysel, ale presne to sa deje. Máme zabudnúť na tú druhú tvár nenásytnej Číny, máme ignorovať utápajúcu snahu Ujgurov o vlastnú identitu, máme zabudnúť na čínske gulagy, kde je táto menšina systematicky prevychovávaná, máme zabudnúť,  že Tibet tu už dávno nie je, že Hongkong ako sme ho poznali navždy zmizol. A máme zabudnúť, že ďalší na rade bude Taiwan. To nejaký ten deň potrvá – keď sa hrá, tak sa nebojuje – no potom sa Čína vráti k svojej agresívnej politike, okupácii juhočínskeho mora, diplomatickým vyhrážkam a prípravou na anexiu Taiwanu. Zatiaľ nám predvedie okázalé a iste i dojímavé divadlo, aby sme si nedajbože nemysleli, že čínsky drak má viac hláv. Lenže on ich má, ukrýva ich ako jadrové zbrane v púšti, nepohodlných kritikov či neposlušných Ujgurov.

Už o pár dní budeme svedkami ako si Si Ťin-pching a Putin potrasú rukou, ako ďalší krôčik k ideologickému spojenectvu dvoch veľmocí, spájajúcich jedno – odpor k demokracii a ľudským právam. Ako protipól tu máme diplomatický bojkot niektorých krajín, ako prejav solidarity k tým, ktorí sa stali obeťami autokratických a nedemokratických vlád.

A práve im, ako dvom neposlušným chlapcom, s ktorými sa nikto nechce hrať, príde olympiáda vhod. Aspoň na teraz, lebo svet sa rýchlo mení.

Časy, keď sa grécki atléti naháňali za olivovým vencom sú už dávno preč, olympijský duch a radosť z pohybu ostali, no pribudla i komercia a politika. Je nemožné ich vylúčiť alebo odstrániť, musíme si zvyknúť na ich prítomnosť, aspoň nateraz, v tomto svete, ktorý máme.

Zatiaľ nám neostáva nič iné, ako si chrániť naše hodnoty na každom poli, i tom olympijskom. Bojkot je v tomto smere to jediné, čo môžeme urobiť.

 

 

 

 

 

Radúz Burčák

Radúz Burčák

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  106x

Učiteľ, ktorý má rád všetko, čo ho obohatí. Zvlášť prírodu, turistiku, ale hlavne zaujímavé knihy a nové poznatky. To najúžasnejšie zo všetkého je vedieť prečo sme tu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu