Vidieť dnes nahnevaného a akčného Fica pred kamerou je už pravidlo. Možno si to ani neuvedomuje, ale každým svojim vystúpením kúsok po kúsku nahlodáva voličský vkus. Miera akou sa dokážeme vyhnúť schematickému, nekritickému a pudovému rozhodnutiu koho voliť a koho nie sa rodí dlho a ťažko. Trvá však krátko, aby sme opäť skĺzli na populistickú a ľúbivú rétoriku, zvlášť, ak prichádza v situácii, ktorú si síce nikto neželá, no napriek tomu niekomu vyhovuje. Historická skúsenosť nám už neraz ukázala, že v kríze sa vkus deformuje ľahšie a presvedčovanie je rýchlejšie, na získanie nemalého percenta voličských preferencií stačí, ak pôsobíte vierohodne, kričíte na všetky strany, každého obviníte z neschopnosti a seba exponujete za mesiáša. Nezáleží na tom, či ide o hospodársku alebo pandemickú krízu, psychologický dopad je podobný a nevyužiť to, je pre populistu premárnená príležitosť. Pre značnú časť ľudí je pohodlnejšie veriť jednému hlasnému a dookola opakujúcemu tvrdeniu, ako racionálne a kriticky posúdiť či nám predkladané tvrdenia sú pravdivé alebo manipulatívne. Prieskumy volebných preferencií to smutne konštatujú.
To všetko Fico vie, vie i to, že je to jeho možno posledná príležitosť, ako vymaniť seba i svojich oligarchov z pavučiny klientelizmu a korupcie. Preto je taký, aký je. Po vyše dvoch dekádach jeho politickej kariéry jeho genotyp z neho spravil oportunistu a utilitaristu. No nemožno mu uprieť schopnosti akými dokáže vycítiť slabé miesta oponentov, útok na svoju osobu premeniť na protiútok, bravúrne kľučkovať v politických prestrelkách a manipulovať s výrokovou logikou, tak aby v očiach voličov nikdy nepripustil ústup, omylnosť či nedajbože rezignáciu. Ako z veľkej školy Mečiara hovorí presvedčivo, vo svoj prospech však zámerne zavádza, tvrdí polopravdy a kritiku na svoju osobu hneď otočí na kritiku oponenta. Útočí vždy, ak mu niekto naruší egocentrické kruhy a vždy pateticky a emocionálne. No aby nevzbudzoval a neprejavoval iba negácie a hnev, občas zmení svoj postoj; v monologickom až dojímavom prejave v bielej podsvietenej košeli s kravatou, bez emócii pokojným hlasom, ako starostlivý otec a tribún ľudu rozpráva svojim skalopevným a potenciálnym voličom svoj príbeh o budúcnosti Slovenska a apokalypse ktorá príde, ak nepovalíme legitímnu vládu.
Zámerne píšem voličom, pretože Fico už dávno opustil (a pravdepodobne nikdy ani nemal) v centre svojich záujmov politiku ako službu verejnosti, cestu k spravodlivosti a produktívnym zmenám v prospech celého národa. Cesta k moci ide cez voliča, preto načasovanosť slov musí mať v pravý moment svojho adresáta. Sú však toto schopnosti, akými má disponovať politik? Zdá sa, že pamätné Masarykové slová o demokracii, či Havlov apel na pravdu a morálku budú dlho nedosiahnuteľnou métou a normou s akou by politici mali nielen vystupovať, ale hlavne konať. Fico nielenže tento obraz nepripomína, ale ho priam vyvracia. Len si spomeňme na slová z jedného jeho nekonečných tlačových besied, keď sa vyjadril: „Chceme byť ráznou opozíciou a budeme ako buldok visieť tejto vláde na krku a urobíme všetko preto, aby sme im tú krčnú žilu prehryzli...“ Za také slová by sa nehanbil ani Goebbels.
Nedokážem veriť politikom, ktorí sa nevedia usmiať, miesto prirodzeného úsmevu vyškeria ironický posmech, nevedia odľahčiť svoju rolu prostou ľudskosťou, dôkazom, že sú prirodzení, omylní, občas nedôslední a ľahkovážni. Žiaľ, príliš veľa Slovákov verí politikom, ktorí miesto tejto prirodzenosti rozsievajú averziu, hnevu a do politického súperenia prenášajú nevraživosť a nepriateľstvo. No nakoniec sme to my voliči, ktorí sme stvorili Tisa, Mečiara, Slotu, Harabina, Kotlebu či Fica a aby som nezabudol i Matoviča. Na päť miliónový národ príliš veľa. A nie je to len v časovej postupnosti, každý z nich má v sebe kúsok svojho vzorca správania, ktorý je vlastný i mnohým z nás.
Zmŕtvychvstanie Fica prebudilo i tú časť voličského elektorátu, ktorá vyrástla z popola postmečiarovskej éry. Odchodom Mečiara jeho voliči neodišli, sú tu, etablovaní v rôznych stranách. Prevažná časť z nich nie sú kultúrne a mentálne naklonení prozápadným hodnotám, nezdieľajú moderný liberálny trend vyspelej časti Európy a prevažná časť z nich sú vyslovene proti NATO, živia v sebe po generácie iracionálny antiamerikanizmus a antiliberalizmus. A naopak, obracajú svoj zrak na východ, a to i napriek negatívnej skúsenosti z minulosti. Je to stereotyp, emocionálna fixácia pestovaná od Kollára cez Lenina až k dnešnému Putinovi. Fico a ďalší z opozície to vedia a bolo by veľkou chybou, ak by nezalovil i v tomto rybníku. A keďže politika prináša stále nové témy, tak i tá najnovšia (obranná zmluva s USA) môže priniesť Smeru a opozícii politické body. Nemusíme byť žiadnymi znalcami politických pomerov, aby sme nevedeli, že i pri tejto téme budú vajatať, podmieňovať alebo rovno odmietať adresnosť i obsah tejto dohody. Vedia, že žiadne základne tu nebudú, žiadne nebezpečné zbrane sa sem neprivezú, ale nemôžu to povedať svojim voličom, ktorí toto nechcú počuť. Je to ako pri pandémii, hrať tak i onak, byť za očkovanie i proti, nosiť i nenosiť rúška... Nie sú dôležité racionálne zásady a princípy, ale kalkulácia, sofizmus a machinácia pri hľadaní ďalších politických bodov.
Nejeden slovenský volič zaťažený historickými súvislosťami v ktorých sa formoval a v ktorých prispôsoboval svoju vôľu mocným a vládnucim silám potrebuje i dnes silné autority, ktoré vedia zvýšiť hlas, zovrieť päste a občas i niečo vulgárne povedať. Nie len historické jarmo v maďarskom zovretí, ale i submisívna oddanosť komunistickej ideológie v mnohých zanechala svoju stigmu minulosti. Možno i preto, aby ste boli na Slovensku úspešný, stačí byť dobrý herec, skvelý rečník, manipulátor. Hovoriť s dostatočnou emóciou to, čo ľudia chcú počuť, nepresviedčať ich, že sa možno mýlia, neviesť ich k novým víziám, nebyť tvorcom zmeny ich hodnotového rámca. To je náročná a nepopulárna úloha, úloha pre skutočných politikov. Máme však i takých, možno to nie je výnimka z pravidla, možno je to nádej, že Slovensko raz bude mať dobrú vládu a dobrú opozíciu, ktorá bude odrazom toho, že máme i dobrých voličov.
