Zaslúžia si Slováci byť v Európskej únii a NATO? S Ficom určite nie. Aspoň s tým súčasným. Keď sme v roku 2004 vstupovali do EÚ a NATO, bola to hlavne vôľa politikov. Na vstup do EÚ prišlo vtedy k referendu len tesná väčšina všetkých občanov. Takmer polovici oprávneným voličom to bolo jedno. Ak vynecháme približne tretinu stabilne a bez benefitov prozápadne orientovaných, ostáva nemalá skupina tých, ktorí chcú i nechcú, záleží ako povedia ich lídri – najlepšie na mítingu. A čo je smutné zistenie, rastie skupina tých, ktorí by sa najradšej videli na východe. Nech je ale stratifikácia názorovej nejednotnosti akákoľvek, bez tlaku politických elít, by sme dnes neboli tam, kde sme.
Naša účasť v EÚ bola podmienená silnou politickou lobby, sami akosi podvedome nevieme čo je správne a čo nie. Náš hodnotový kompas je ako v elektrickom poli, nie je schopný ani po 30 rokoch jasne ukázať kam patríme. Prijali sme západné hodnoty, štýl života, ale intuitívne s veľkou dávkou sebaklamu podliehame niečomu, čo ani poriadne nepoznáme. Podliehame tomu, čo je pre nás charakteristické – mýtom, jednoduchosti a emocionalite. Preto veríme propagande, konšpiráciám a hoaxom, preto si radi užívame výdobytky západnej civilizácie a netušiac pritom, že mentálne tam nepatríme. Súčasný humbug okolo obrannej zmluvy s USA hovorí sám za seba. Vôbec tu nejde o zmluvu, v hre je niečo oveľa viac, ide o NATO a o to či patríme na východ alebo na západ.
No nie len to je našou tragédiou. Je to i skutočnosť, že doba v ktorej žijeme i nešťastná zhoda dejinných udalostí umožnila lídrom revanšizmu a oportunizmu pobehovať po námestiach i parlamente a hlasito podnecovať k revolúcii. Radikalisti si pomaly obliekajú uniformu; symptomaticky zvierajú päste, urážajú prezidentku, spochybňujú establishment, zo spojencov robia nepriateľov a z agenta KGB mierotvorcu. Nič nové v dejinách, národní socialisti idú k cieľu pomaly a postupne. Čo príde ďalej? Fico naštartoval proces deštrukcie Slovenska ako sme ho už neraz poznali. Využíva pandémiu, zdražovanie, koaličnú nesúdržnosť, liberalizmus, antiamerikanizmus, Sorosa, Ukrajinu, NATO, a všeličo iné čomu príde vhod. Nakoniec prípadné spojenectvo Smeru, Republiky a čakajúcou SNS ─ poprípade Hlasu, ĽSNS ─ ukáže svetu, že Orbán je len slabý odvar. Tak či tak kumpáni Smerujúci k extrémizmu spochybnili našu účasť v NATO a nie len to, ukázali, že ďalším terčom môže byť i Európska únia. Je to jednoduchá matematika, hodnoty na ktorých tieto spoločenstvá stoja sú identické. Len pre ilustráciu. Takmer všetky štáty EÚ sú i členmi NATO. Fico vie, aké výhody nám plynú z členstva v týchto organizáciách, ale tiež vie, aký profit mu prináša to spochybniť.
A tak hromží a kričí, z úst mu páchne nenávisť a strach. A davy uší počúvajú. Ak treba tiež hromžia a kričia. Veria v to, čo im povie. Skutočnosť je irelevantná. Ukrajina je ďalej ako Rusko, Rusko nám nikdy neublížilo, Američania a Ukrajina stále. Zalistovať si v pamäti a spomenúť si ako to všetko bolo, už bolí. Vylúčiť predsudky, neignorovať fakty je priam akademická úloha.
Ale dejinné udalosti nevymažeme, Gruzínsko a Krym, potom Donbas a Luhansk, zostrelenie boeingu a nakoniec 100 tisíc vojakov pri hraniciach s Ukrajinou. So skalopevnou slovenskou dušou to nepohne, veď na vine je len západ. A čo tam, že zavreli Navaľneho a urobili z neho teroristu, kritikov umlčali a niektorých i navždy, Memorial zrušili a prepísali si vlastné dejiny. Pre verné prosovietske generácie je to všetko inak. Pri takejto konštelácii síl Kremeľ môže pokojne napínať svaly, nabíjať zbrane a pritom nám mazať med okolo úst. My radi s ruskou vlajkou postojíme pod tribúnami svojich natobijcov a radi zakričíme do Moskvy − ďakujeme. Fico už vie ako v tejto postfaktickej dobe v modernom štýle opakovať staré osvedčené recepty, ktorými prešli nejedni velikáni demagógie. Nátlak je potrebné stupňovať, nenechať voliča si oddýchnuť, pravidelne meniť témy a pritom stále útočiť, kričať, vymýšľať si, osočovať, ironizovať a hroziť päsťami. Čím viac rastú Smeru preferencie, tým hlučnejší musia byť.
A tak by si značná časť Slovákov namiesto terajšieho suseda vybrala moskovských potentátov, preskočíme Ukrajincov a hop sa do medvedieho brloha. Alebo ešte lepšie by bolo, ak by sme nemuseli nič preskakovať, keby ten medveď bol hneď vedľa nás. Veď už to poznáme, určite to bolo super a čo tam, že sme stratili pamäť.
Nemôžeme sa ani upokojiť vedomím, že ich na tom námestí, až tak veľa nebolo. No nebolo, ale sú inde, rastú, množia sa a v prieskumoch už vyhrávajú. A nie sú sami, sekundujú im ešte radikálnejší, vyzývajú ďalších aby sa pridali a prišli do parlamentu. A možno i prídu, lebo ľudia už zabudli na Danka, privítajú iného a stále rovnakého.
Čo si Fico dokonale osvedčil, je schopnosť prevrátiť reálny obraz sveta na zmes lží, mýtov a pseudoargumentov. Podľa Fica realita v ktorej sa pohybujeme je iná, je desivá a zničujúca. Preto musí hľadať iné postupy ako znetvoriť pravdu a prevrátiť ju na ruby, musí spochybniť objektívnosť postulátov na ktorých sme stavali racionálny diskurz. Stačí si všimnúť ako vedie tlačovky a diskusie. Prioritou na nich je vyvolať dramatickú situáciu a zdesenie. A voliči už prídu sami.
Ficov intelekt nikdy nebol úprimný, teraz však desí. Od čias politických začiatkov sa vlastne ani tak nezmenil, len vyprofiloval. Už jeho spojenectvo s Mečiarom a Slotom dalo tušiť, že pre moc sa zapriahne s kýmkoľvek. Už bol všeličím, komunistom, demokratom, nacionalistom, socialistom, liberálom i tradicionalistom, najnovšie i radikálnym extrémistom. Chvíľu koketoval so západom, teraz sa otáča na východ, je ťažké nájsť čím nebol. Vlastne ani nie, po všetkých týchto metamorfózach sa z neho vykľul nihilista, so sklonom k anarchii a extrémizmu. Všetko mu vadí, rúška, očkovanie, protipandemické opatrenia, akýkoľvek zákon, ktorý sa prijme a najnovšie i obranná zmluva.
Je fajn, že takmer všetky reálne a potencionálne parlamentné strany – okrem ultraradikálov ─ s ním odmietajú spoluprácu, ale je znepokojujúce, že ich možno ani nebude potrebovať. Ľudia totiž zabudli, a ak nezabudli, tak odpustia.
