Voľby 2012 - Koaličný potenciál a koalície

V novodobej histórii Slovenska (od roku 1993) doposiaľ žiadna vláda nebola vytvorená na základe jednej strany, vždy sa jednalo o koalíciu 3 alebo 4 politických strán alebo volebných koalícií. Najčastejšie (3x) bola vláda vytvorená na základe koalície štyroch strán, a to vo volebných obdobiach 1998-2002, 2002-2006 a 2010-2012.

Je logické a aj prirodzené, že v polarizovanom viacstraníckom politickom systéme, ktorý je podporovaný pomerným volebným systémom so straníckymi kandidátnymi listinami (síce čiastočne otvorenými, ale stále straníckymi) bude vláda takmer vždy zverená do rúk koalície strán. Či sa tento môj predpoklad naplní aj po marcových voľbách je neisté. Ale zatiaľ počítam s predpokladom, že aj po 10. marci bude vláda vytvorená koalíciou minimálne dvoch strán a preto považujem za potrebné predstaviť proces vytvárania koalícií.

Ak sa politickej strane podarí získať potrebný počet hlasov na prekonanie volebného prahu, ktorý je zákonom určený na 5% (týchto 5% je určená hranica pre politické strany, pre volebné koalície zložené z dvoch alebo troch strán je určený volebný prah 7% a pre volebné koalície o štyroch a viacerých stranách to je 10%) potom sa dostáva na pôdu NR SR a stáva sa z nej strana parlamentná. Ale ani taký úspech ako preniknutie na pôdu parlamentu ešte nemusí znamenať, že sa strana bude podieľať na moci alebo že bude akceptovaná ostatnými parlamentnými stranami. Práve táto situácia nastala po voľbách v roku 2002 kedy sa do parlamentu dostala KSS a všetky ostatné parlamentné strany vyhlásili, že s ňou spolupracovať nebudú. KSS tak stratila schopnosť, ktorá je označovaná ako „koaličný potenciál". Významný svetový politológ Giovanni Sartori vo svojej knihe Srovnávací ústavní inženýrství definuje koaličný potenciál strany takto: „Stranu je možné označiť ako irelevantnú ak zostáva dlhšiu dobu zbytočná v tom zmysle, že nie je potrebná pre vytvorenie nejakej použiteľnej koaličnej väčšiny a nikdy nie je na tento účel využitá. A naopak, menšiu stranu je potrebné započítať bez ohľadu na to aká je malá, ak sa nachádza v situácii, kedy po určitú dobu alebo určitom okamihu môže spoluurčovať prinajmenšom jednu z možných vládnych väčšín." (Sartori 2001: s.45)

Pre potreby slovenskej politickej scény je možné koaličný potenciál definovať ako „schopnosť byť akceptovaný inými stranami ako partner pri vytváraní vládnej koalície." A v svetle tejto definície je možné sa pozrieť na pravdepodobné rozloženie síl politických strán po voľbách následovne. Pre túto ukážku použijem dosiaľ podľa môjho názoru najreprezentatívnejší predvolebný prieskum verejnej mienky, ktorý spravila spoločnosť PRE Consulting s.r.o. Podľa neho by jednotlivé politické strany získali nasledovný počet mandátov v NR SR:

Podľa tohto rozloženia síl by žiadna zo strán sama nezostavila vládu a teda by bola potrebná koalícia minimálne dvoch parlamentných strán na získanie nadpolovičnej väčšiny (76 poslancov) pre vyslovenie dôvery vláde. Aby bolo možné lepšie podložiť úvahy o možných vládnych koalíciách je potrebné prezentovať názory jednotlivých politických strán na povolebnú spoluprácu.

SMER - V druhej polovici januára (18.1.2012) SMER-SD prostredníctvom svojho podpredsedu Mareka Maďariča vyhlásil, že „trvalý princíp Smeru je sadnúť si po voľbách za rokovací stôl s každou parlamentnou stranou a hľadať najlepšiu, najstabilnejšiu vládnu zostavu." Takto deklarovaným postojom prisudzuje SMER-SD koaličný potenciál každej inej strane, ktorá uspeje v marcových voľbách. Či je takýto postoj správny je otázkou, ktorá zatiaľ zostáva bez odpovede. Pretože hoci je malá pravdepodobnosť, že by sa do parlamentu dostala extrémna alebo extrémistická strana, ktorá by sa pokúsila vziať toto SMER-u vážne, potom by sa celá strana dostala do vážnych problémov.

SDKÚ - Predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda prisúdil svojim vyjadrením z rovnakého dňa (18.1.) koaličný potenciál všetkým ostatným stranám, len nie SMERu. Vyhlásil, že „nepovažuje za kľúčové, ktorá strana sa na základe prieskumu nachádza na akom mieste, ale či sa na Slovensku dokáže postaviť zmysluplná a účinná alternatíva voči Smeru." Takto formulovaným postojom jasne postavil svoju stranu do opozície voči SMERu, ale zároveň si neuzavrel pomyslené „zadné dvierka" tým, že by explicitne prisúdil koaličný potenciál všetkým ostatným stranám.

KDH - Pozícia Kresťanskodemokratického hnutia je v prípade koaličného potenciálu značne neistá a to najmä kvôli absencii vyjadrení kategoricky odmietavých voči možnej povolebnej spolupráci so SMERom. Je, ale potrebné vziať v úvahu, že hoci KDH nikdy kategoricky takúto spoluprácu nevylúčilo, jasne označuje SDKÚ a Most-Híd ako svojich najbližších politických partnerov.

Most-Híd - Strana Most-Híd preferuje spoluprácu s dvomi názorovo najbližšími politickými stranami - KDH a SDKÚ. Predseda Most-Híd Béla Bugár sa dokonca vyjadril, že „koaličné spojenie jednej z týchto strán so Smerom po marcových parlamentných voľbách by znamenalo zničenie tejto politickej strany." Nakoľko je toto vyjadrenie prognózou alebo iba vyjadrením podporujúcim spoluprácu týchto troch strán je otázne a odpoveď by mohla prísť až a iba vtedy keď by k takejto situácii došlo.

SaS - Sloboda a Solidarita sa prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila, že sa o zložení koalície rozhodne až po voľbách. Richard Sulík povedal: „Rozhodnú voliči. Žijeme však v reálnom svete, ktorý zďaleka nie je ideálny a často jedno ako sa nám to nepáči, si musíme vybrať menšie zlo." Je, ale veľmi pravdepodobné, že hlasovaním proti Eurovalu stratila Sloboda a Solidarita dôveru jej koaličných partnerov z vlády Ivety Radičovej, čo značne znižuje jej koaličný potenciál.

OĽaNO - Hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti sa k otázke povolebnej spolupráce vyjadrilo slovami svojho predsedu Igora Matoviča. „Ak by sme sa do parlamentu dostali a pravica by mala záujem, aby sme jej pomohli so zostavením pravicovej koalície, tak potom sa tomu nebránime," povedal Matovič pri predstavovaní volebného programu svojho hnutia. A hoci takéto vyjadrenie podporuje možnosť vytvorenia pravicovej respektíve stredo-pravej koalície, existuje možnosť, že predstavitelia ostatných politických strán budú voči tejto novej entite na slovenskej politickej scéne značne opatrní.

Takto ukázané predstavy jednotlivých strán ukazujú niekoľko možných scenárov vývoja situácie. Prvý scenár hovorí o možnosti, že SMER-SD získa vo voľbách dostatočný počet hlasov na to, aby mal nadpolovičnú väčšinu poslancov v parlamente a sám zostavil vládu. Pokiaľ by sa pokúsil zostaviť koaličnú vládu potom je možné, že by takýmto spôsobom získal dostatočný počet poslancov aj pre zaistenie ústavnej väčšiny. Druhý scenár ukazuje možnosť, že sa pravicovým stranám podarí dohodnúť a vytvoria päťkoalíciu, ktorá bude viac „proti SMERu" ako „s ostatnými stranami". Nakoľko bude táto koalícia stabilná a akcieschopná (čo sú dve základné zásady fungovania koalícií) je otázne. A napokon tretí scenár prezentuje možnosť, že sa niektorá zo strán alebo koalícia strán pokúsi vytvoriť menšinovú vládu a bude musieť zaisťovať podporu pre každý svoj návrh zákona.

Hoci existuje množstvo ďalších scenárov ako by mohlo vyzerať povolebné rozloženie síl v parlamente, nikto nedokáže s istotou povedať aká bude situácia po 10. marci. Preto ja osobne považujem za unáhlené a veľmi nešťastné hovoriť o tom, že niektorá strana takmer určite vytvorí s inou koalíciu a zostavia tak vládu. Do volieb zostáva ešte stále niekoľko týždňov a - ako nás nedávny vývoj situácie neustále presvedčuje - jednotlivé strany môžu ešte stále získať alebo stratiť podporu voliča. Akákoľvek kalkulácia s počtom mandátov v NR SR preto môže zodpovedne začať až keď budú známe minimálne predbežné výsledky volieb. Skôr určite nie.

Ďalšie pokračovanie tejto série úvah sa bude venovať predstaveniu volebného systému na Slovensku.